Ďalšia čiarka v zozname nesplnených predsavzatí

Ak by sa zostavoval rebríček najohavnejších, najpreverenejších a najbanálnejších klišé, novoročné predsavzatia by určite figurovali na najvyššej priečke. Pred horiacim kozubom v milostnej scéne, pred behom a skokom do náručia, pred fajčením po súloži. Asi preto ich mám tak rád. Sú to formálne záväzky, ktoré by mali byť životným leitmotívom ďalšieho roka a najkrajšie na nich je, že vôbec nemusia byť realizované. Stačí, ak odznejú, už tým naplnili zmysel svojej existencie.

Vždy si dávam nejaké, aspoň tak desať. Tri hlavné, dominujúce, a ostatné čiastkové, doplňujúce. Od roku 1999 mám na prvom mieste, že schudnem a oslobodím toho vychrtnutého chlapíka, uväzneného v tele tučka. Nejde to, ale predsavzaté to mám. Trocha sa obávam, že schudnúť sa mi nedarí preto, že nič, čo nemá dva chody a neje sa príborom z taniera, nepovažujem za normálne jedlo, od ktorého sa priberá, ale len za maškrtu, síce s kalorickou hodnotou, ale bez priameho vplyvu na moju telesnú hmotnosť. Tento dietetický režim mi vyhovuje, takže ho neplánujem zmeniť. Ale chudnúť sa snažím stále.
Ďalším predsavzatím, ktoré sa datuje tiež do dávnej minulosti a len ho prenášam z roka na rok, je, že sa naučím organizovať si čas, aby som všetko v pokoji stíhal a nemal pocit, že stále pracujem. K tomu sa viaže aj sekundárne predsavzatie, že si zavediem diár a budem si doň všetko značiť. Vždy začínam slávnostným nákupom diára, no v polovici februára už je prázdny. Nestíham si doň nič zapísať, lebo všetko aj tak držím v hlave. A takto je to so všetkými predsavzatiami, ktoré som si kedy dal. Držím ich v hlave a nemám kedy zapodievať sa ich realizáciou, alebo sa mi jednoducho nechce.

Na druhej strane, má to aj svoje výhody. Nielenže si nemusím každý rok dávať nové predsavzatia, len aktualizujem tie staré, ale každý rok sa mi aj podarí čosi podstatné, čosi, čo som si nepredsavzal, a predsa sa to realizovalo. Tieto veci sa udejú akosi náhodou, len plynutím času a vždy sú to veci, na ktorých naozaj záleží. Šťastie, rodina, domov. Oženil som sa – bez toho, aby som si to predsavzal, získal som prácu, ktorú mám rád a baví ma, našiel som svoj maličký kúsok absolútneho pokoja v samom centre mojej neurotickej osoby, kúpil si plyšového Homera Simpsona a tak ďalej. Až mám pocit, že si nejako podvedome dávam také predsavzatia, ktoré sú mi vlastne ľahostajné, len sa na ne cez rok potrebujem sústreďovať, aby sa samy od seba mohli udiať veci, čo som si nepredsavzal, lebo na nich záleží.

Darmo ten vychrtnutý chlapík mláti na svoje väzenie, cez vrstvy tuku ho už ani nepočúvam. Minulý rok som si o takomto čase predsavzal, že si budem poctivo značiť články zo Stationu, ktoré sa mi zvlášť páčili, aby som bilančný úvodník napísal okolo nich. Zaznačil som si jeden, Otázka prístupu od Mirky Gučíkovej, mohlo by to teda vyzerať tak, že žiadny ďalší text už mi za zaznačenie nestál, ale nie je to tak. Jednoducho som si ich len nezaznačil, lebo som nestihol, alebo sa mi práve vtedy nechcelo. V mojom ročnom obzretí za Stationom vám teda ponúkam texty, na ktoré si zvlášť dobre pamätám. Asi nie sú najlepšie, ale to je jedno, lebo uviazli v pamäti, a pamäť je to najlepšie sito.

Koniec romantiky, sú tu kyslíkové stromy!
O slovenských národných smrtiach
Puberta je vlastne ego na sedem
Superstar vo svojom prirodzenom prostredí a Zlatá žila v hrdle a zvyšné superstar
Mladý pán, ja za stovku nelíham!
Madonnin svet

Samozrejme, pamätám si desiatky ďalších textov, čo sme za ten rok publikovali, ale nemá žiadny zmysel uvádzať ich sem. Station je pre mňa totiž miesto, kde čítanie má zmysel. Kdesi som začul, že sme bulvár pre ľudí, čo bulvár nečítajú. To sa mi páči.