Dovidenia v Pekle

Jeden z atribútov: desím deti. Nechtiac, samozrejme, ale keď o tom tak spätne premýšľam, s o to väčším zadosťučinením. Priviazali mačke na chvost loptičku, ona šalela, im to bolo smiešne a potom ju zapálili. Len tak, čo bude robiť. Čo by robila, ľahne si na znak a bude sa vyhrievať. Keď tie hrozné, strašidelné zvuky stíchli v diaľke, dúfal som, že už to má za sebou. Iná situácia: zase deti, kopú do skrvavenej masy čohosi, čo bolo ježkom, ešte to funelo, život vie byť niekedy absurdne neústupný.

Neboli to nevychované deti, už by im asi nenapadlo bežať na ulici za vozíčkarom a vykrikovať naňho „kripel“, boli len tak prirodzene ľudsky zlé. Asi sa opakujem, ale toto som ešte nespomínal. Situácia ako z Rosamundy Pilcherovej, či ako sa tá pani volá. Rodinný pohreb. Sedeli sme vedno s deťmi a zhovárali sa a ja som sa zase príliš odviazal, prestal posudzovať situáciu obozretne, a na otázku jedného z fafrnkov, kam idú ľudia, keď ich v truhle spúšťajú do zeme, som odpovedal v súlade so svojím najhlbším presvedčením. „Do Pekla!“ Prečo? Lebo tak je to správne. Peklo je miesto večného utrpenia a bolesti, a teda je akosi prirodzene tým najvhodnejším miestom, kde ľudia strávia svoju večnosť. Všetci, a ak nie, tak väčšina.

Sci-fi je najlepšie, mám rád tie príbehy preto, že sú to polotovary na premýšľanie. Keď sa v Gilgamešovi v pustinách (Robert Silverberg) ocitneme vedno s Gilgamešom v Pekle a Dr. Schweitzer si kladie otázku, čo robí Johan Sebastian Bach, „básnik zvuku samého Boha“, na tom istom mieste, v súlade s našimi predstavami o morálke a dobre to znie akosi nepatrične. Dr. Schweitzer v Pekle, a Bach s ním? A v Nebi je kto? Macko Pú? Čo majú odstávku? Ten príbeh napriek tomu dáva zmysel, a veľký a Bach v Pekle, vedľa Dr. Schweitzera, s Hemingwayom, Rommelom, Welingtonom, ale aj H. P. Lovecraftom a Robertom Ervinom Howardom už nepatrične nepôsobia. Naopak, sú v Pekle, lebo si to zaslúžia a je to presne to biblické Peklo plné bolesti a utrpenia.

Ako je to možné? Prečo som presvedčený o tom, že v Pekle raz stretnem aj Gándhiho? Jednak preto, že „blahoslavení chudobní duchom, im patrí kráľovstvo nebeské“, jednak preto, že tak som si to vykonštruoval na základe naivno-mystického prijímania dogiem spätých s kresťanstvom a mojou katolíckou konfesiou. Verím, a verím stredovekým spôsobom patristov. Viera je vždy nad rozumom, preto pravdy viery a pravdy rozumu nemôžu byť v konflikte, hoci veci sa nám môžu javiť, ako chcú.

V súlade s týmto modelom viery, ale nielen s ním, naplnil som sa presvedčením, že na poslednom súde, a on príde, nás nebude súdiť žiadna metafyzická entita, ani Otec, ani Syn, ani Duch, ale my sami, respektíve nejaká naša upgradeovaná verzia, entita, ktorou sme sami v svojich snoch a túžbach. Našimi sudcami budú jednoducho dokonalé verzie nás samých. Ak sa pýtame, či žijeme dobré životy, môžeme odpovedať, že hej a môžeme tomu aj veriť, ale keď sa oni opýtajú to isté, všetky odpovede budú rovnaké. Že nie, a bude to pravda a vtedy sa odsúdime. Nazdávam sa, že tá dokonalá verzia nás samých už v nás žije a sprítomňuje sa nám ako naše svedomie. Stačí ho len oslobodiť od kontaminácie fyzickou existenciou a máme ho tu. Toho najkrutejšieho a najspravodlivejšieho sudcu, ktorý nás nakoniec do Pekla pošle všetkých, lebo tak si to zaslúžime.

Možno existujú ľudia, ktorí naozaj žijú v súlade so svojou prirodzenosťou, nerobia chyby a nikdy nespochybnili nič, čo z nich vyšlo. Ani slovo, ani čin, ani myšlienku. Bude ich plné Nebo, ale z môjho hľadiska to nebude najlepšia spoločnosť. Budú to totiž ľudia (a bude ich hŕstka), ktorí o sebe ani raz nezapochybovali, ani raz nekonali vo vnútornom rozpore, ani raz sa nespreneverili ničomu, čomu veria.

Ježiš je fasa chlap, ale toto nedomyslel, alebo, a to je pravdepodobnejšie, chyba bude na mojej strane. Kresťanstvo – a najvýraznejšie jeho katolícka podoba – operuje s predstavou personálneho Boha. Boh je niekto, kto nás vidí, kto nás sleduje a kto nás, a to je najdôležitejšie, miluje ako otec. Komunikuje s nami neustále a my s ním a rozhovory dokážu vyriešiť každý problém. Tam nie je chyba, lebo otec, hoci trestajúci, je aj tým, kto odpúšťa. Len sa bojím, že v jeho svetle si na konci nedokážeme odpustiť my sami. Nemilujeme sa totiž dostatočne. Nie navzájom, tam je toho občas možno aj príliš, ale samých seba. Nehovorím o onánii, hoci je vraj zdravá, aj keď moje katolícke ja nikto nepresvedčí o tom, že sa od toho neslepne, s okuliarmi som sa nejako vyrovnal, ale stratu zraku by som neprežil, takže opatrne, mám na mysli čosi menej fyzické. Hovorím o sebaláske, o narcizme, o tom, že sa jednoducho mám mať rád taký, aký som. Tučný, nosatý, s predsudkami. A nemám, ale pracujem na tom. Dobre mi tak.   

Ateisti to asi majú fakt ľahšie, ale tí skončia v Pekle, tiež, všetci, a aj všetci ostatní, ale to je ich problém. V súlade s mojím videním sveta môžem pre svoju spásu urobiť jedinú vec. Mať sa naozaj rád. Nejde to, dovidenia v Pekle. Nuž čo, aspoň tam sa dohodneme, my, pochybujúci. Bez pochybností sa dá totiž všetko, len dohoda nie je možná.          

„Cezo mňa schádzaš k bolestnému mestu,
cezo mňa schádzaš do večného bôľu,
cezo mňa konáš k zatratencom cestu.

Spravodlivosť tu pohla Božiu vôľu
a s Božou mocou do hlbín ma vsádza
najvyššia múdrosť s prvou láskou spolu.

Len veci večné boli prv. A hrádza
večná som tiež: mnou končí sa púť zemná.
Nedúfaj nik: nik nevyjde, kto vchádza.“

Predo mnou brána týčila sa z temna,
na nej som čítal tento nápis tmavý
a riekol: „Majstre, tvrdá reč to pre mňa.“

Odvetil mi jak človek prenikavý:
„Tu nech tvoj duch sa zbaví všetkej bázne
a zbabelosti všetkej nech sa zbaví!

Sme na miestach, z nich duša nevyviazne,
kde riekol som, že trpí strašnú muku,
kto zmrhá poklad rozumu a blaznie.“