Neznesiteľná ľahkosť bytia do každej rodiny

Ježiško mi priniesol všetko, čo mal, len Neznesiteľnú ľahkosť bytia nie. Toho Kunderu myslím. Kniha, román, taká vec s písmenkami poskladanými do príbehu, čo sa v nej listuje. Ježiško ho nepriniesol, lebo už sa mu napriek niekoľkým dotlačiam neušla a aj sa dobre stalo, lebo hoci som tú knižku chcel, sotva by som si ju niekedy celú prečítal. Možno neskôr, ale teraz určite nie a potom by na ňu v knižnici sadal prach. Aj tak ju však chcem, nie, aby som si ju prečítal, ale aby som ju vlastnil a mohol prečítať, kedykoľvek dostanem náhodou chuť. A prípadne v nej porobiť nejaké zmeny, čosi preškrtať, čosi pridať, čosi vypustiť, pripísať postavu, alebo ju ubrať, jednoducho, aby som ju mohol vylepšiť, ak by bolo treba.

Vylepšiť? Áno, v mojich očiach určite. Veľmi mám rád Saturnina, teda nie veľmi, ale dosť, veľmi mám rád toho, čo som si vylepšil. Pripísal som scénu s Milošom a diviakom, Saturninovi trocha upravil charakter a vyhádzal nejaké pasáže s tetou Katarínou.

Na prvom mieste rebríčka mojich vysnívaných fiktívnych povolaní mám „prespisovateľ“, inšpiroval ma k tomu práve Saturnin a práca prespisovateľa spočíva v prespisovaní literatúry všetkého druhu k obrazu svojmu. Nejde teda o saturninovské uvádzanie vecí na pravú mieru, ale o vylepšovanie. Tak ako spisovateľ spíše knižku, prespisovateľ ju prespíše, je to vlastne čosi podobné remixovaniu v hudbe, len sa to týka slova a myslím, že by to bola práca, ktorá by ma skutočne bavila. Najhoršie je, že to už určite niekto niekde robí a ja o tom ani netuším, každopádne možnosť upraviť, zdokonaliť, prekopať a prespísať dosť dobrý literárny text, aby bol ešte lepší, ma nadchýna. Sú stovky dobrých románov, desiatky výborných, ale asi len tri či štyri, ktoré sa mi zdajú dokonalé tak, ako sú. Literatúra je síce fantastická krajina plná dobrodružstiev, len ma občas mrzí, že stále vznikajú ďalšie a ďalšie romány a poviedky – a zbytočne, lebo už toho na čítanie máme dosť a nové veci jednoducho netreba, lebo je dosť tých starých.

Prosím, ak by naozaj stále vznikali lepšie a lepšie literárne diela, nemal by som výhrady, ale keďže dnes už hádam každý napísal nejakú knihu a iné spoľahlivé kritériá ako intuíciu a vlastný vkus jednoducho nemáme, mohli by sme celú tú záležitosť s literatúrou uzavrieť a skúsiť čosi iné. Ja neviem, trebárs abstraktné výšivky.
Ale nie o kvalite a nekvalite literatúry má byť tento úvodník, na to som malý pán, no o prespisovaní. Čítam hocičo, ale čoraz menej, lebo sa mi nechce a staré príbehy maskované za nové ma začali neskutočne nudiť, hlavne vďaka tomu maskovaniu. Navrhujem preto maskovanie odstrániť a rovno prespisovať všetko, čo niekomu za to stojí, lebo sa mu síce zdá dosť dobré, ale vie si to predstaviť ešte lepšie. Na začiatok, aby sme sa osmelili, oslovil by som spisovateľov zvučných mien, nech začnú. Ale nie od piky, jednoducho by vzali už existujúci román alebo poviedku a upravili ju do – samozrejme, podľa nich – dokonalej podoby. Ak by mal, povedzme, práve Kundera rád čosi do Eca, ale vedel by si to predstaviť ešte lepšie, upravil by Ecov text a vo výsledku by sa to mohlo volať Meno ruže podľa Kunderu.

A to by bol len začiatok. Vlastne nie, to by bol stred, začiatok by bol taký, že žijúci spisovatelia by prespisovali mŕtvych. Ono sa to vlastne deje, len toto by bolo priznané a pracovalo by sa priamo s pôvodným textom. Pani Bovaryová podľa Palahniuka, Všeobecné dejiny necnosti podľa Atwoodovej, Pena dní podľa Lodgea a Tom Robbins by si mohol strihnúť Tristrama Shandyho. Vrcholom spisovateľskej fázy prespisovania by mohlo byť poumelečťovanie, respektíve znáročňovanie, alebo ako to nazvať, komerčných bestsellerov literárnymi velikánmi, nech masa nečíta brak, ale čosi umelecky, alebo akokoľvek inak, len nie preboha komerčne, hodnotné. Tu by trebárs Viewegha mohol prespisovať Topol, Keleovú-Vasilkovú Matkin, alebo tá pani, čo napísala Samka Tále, a Browna zase Eco, nech sa má kde pomstiť za toho Kunderu.

No a potom by sme prišli na rad my, teda svoju nie spisovateľskú, ale prespisovateľskú kariéru by mohol začať ktokoľvek, kto by mal čas a chuť. A ak by sa nových vylepšených verzií starých príbehov urodilo priveľa (ale to si nemyslím), o tom, čo sa nakoniec vydá knižne, by rozhodovalo losovanie alebo momentálne požiadavky trhu. A problém s nedostatkom trebárs práve Neznesiteľnej ľahkosti bytia by bol vyriešený. K dispozícii by bola Neznesiteľná ľahkosť bytia podľa Jána z Dolnej Maríkovej, Borisa z Trnavy, Juraja z Mojmíroviec, Ivanky zo Stropkova, Aničky z Očovej, Petra z Ostredkov a ak by sa fakt urodilo, tak aj podľa Pamely z Luníka IX. No nebola by to krása?