Puberta je vlastne ego na sedem

V živote nás postretne všeličo, a nie vždy sme dosť pripravení. Na zásadné veci nie sme dosť pripravení nikdy. Hovorím o tých hraničiacich so situáciou „žiť, či nežiť“. Niekto je len svedkom škaredej havárie, niekto prežije pád lietadla alebo zavalenie lavínou. Pocíti chvejúcu sa zem pod nohami pri zemetrasení alebo sa nakazí nejakou hnusnou chorobou.

Všetky tieto a ešte mnohé iné podobné situácie v koncentrovanej podobe však zažil každý z nás v čase, keď sa menil z chutného usmiateho dieťaťa na zachmúreného puberťáka. Áno, puberta je pohroma pre každého, kto ju práve má. Ale dovolím si tvrdiť, že ešte väčšia katastrofa je puberta pre každého rodiča, ktorého dieťa tým práve prechádza. Na jednej strane si v tomto čase váš potomok o vás myslí, že ste UFO z inej planéty, ktoré mu absolútne nemôže porozumieť a na strane druhej vy ako rodič musíte neustále s týmto odmietaním bojovať a naďalej s obeťou puberty komunikovať. Áno, viem, že sa bojíte, aby ste neurobili žiadnu chybu. Myslíte si, že ja sa nebojím? Ale to posledné, čo by ste mali urobiť, je vzdať sa a nechať to tak – veď puberta odpláva a bude to. Ona totiž raz určite odpláva, to je fakt, ale spolu s ňou môže odísť aj ego, desiatky kilogramov, imunita, nezávislosť a všeličo iné vášho kedysi malého milého a usmiateho dieťaťa.

Puberta sa tvári ako mierumilovný vírus s typickými príznakmi ako vyrážky na tých najnevhodnejších miestach, návaly protichodných emócií či chvíľková neproporčnosť rôznych orgánov, najmä tých, ktoré pred tým obeť puberty považovala za najsexi alebo aspoň za tie, s ktorými bola ako-tak spokojná (všetci vieme, že hovorím o prsiach, ktoré sa zbytočne zväčšujú, hlasivkách, ktoré trápne preskakujú, chĺpkoch, ktoré nechutne rašia na rôznych miestach). Puberta pohne svetom vášho miláčika, tak ako kedysi pohla aj vaším, veď si len skúste spomenúť, ako ste boli zavretí v detskej a nechápali, čo sa to deje.  

Niekto sa snaží na zážitky z obdobia puberty rýchlo zabudnúť, ale verte mi, je lepšie ísť s pravdou von a priznať, že keď ste mali dvanásť, koloval po triede lístoček, že kto vás nenávidí, nech sa podpíše. Musím povedať, že keď som to mojej nešťastnej dcére povedala, konečne sa na mňa aspoň pozrela. A keď som o pár dní nato zistila, že podobnú skúsenosť malo ďalších päť mojich priateľov a báli sa to doteraz priznať, všetkým sa zrazu o kus uľavilo. Aj im, aj mojej dcére v puberte. Prechod z detstva do stavu dospelého si má asi človek zapamätať, je to tak vymyslené. Je to krutý prechod v každom prípade, je to ako nasadiť si 3D okuliare a dostať sa do iného časopriestoru. Človek zasiahnutý pubertou vidí veci inak, ako v skutočnosti sú. Stačí tak málo, stačí nejaká hyena, ktorá mu potvrdí, že to, čo vidí, je naozaj pravda a všetko sa môže posrať na celý život. Ja som si napríklad v tomto čase videla ešte aj nos medzi očami a dosť mi to vadilo v bežnom živote. Chodila som preto neustále s rukou na nose, aby som si ten nos nevidela. Chvalabohu, mala som okolo seba dosť ľudí, čo mi povedali, že aj oni si nos vidia alebo videli a je to normálne. Keby sa vtedy našiel niekto, kto povie „Aha, je to na tebe vidieť, máš asi veľký nos alebo čo, to je fakt blbé, že si vidíš nos…“, možno by som po rokoch skončila na plastike, ktovie. Pritom moja pubertálna fóbia sa začala so seriálom My všichni školoupovinní, kde bol jeden herec, s ktorým som sa, neviem prečo, stotožnila a mala zrazu presvedčenie, že škúlim ako on. Videla som si nos asi pár týždňov. Keď sa seriál skončil, môj problém odplával do zabudnutia.

Moja dcéra zase vidí, že má krajšie spolužiačky, vidí, že má škaredé vlasy a tučné brucho. Keby som mala jej vlasy, zomriem od šťastia! Takémuto argumentu však vaše dieťa len ťažko uverí, je to málo dôvtipné. Na pubertu musíte rovnako zákerne a s dômyselnými stratégiami. Vysvetľujem jej, že byť krásna v tercii, v siedmej triede, je z historického vývojového hľadiska absolútne neperspektívne. Väčšina mojich spolužiačok, ktoré sa maľovali a sekali frajerky v tomto veku, boli o pár rokov nezaujímavé, tučné a škaredé. Práve keď to začali oveľa viac potrebovať. Lebo chlapci sa až vtedy konečne prebudili a začali si dosť vyberať. Skutočne som na túto štatistiku prišla pozorovaním. Ak máte podobný problém so svojou dcérou, môžete ešte použiť môj osvedčený recept: „Si teraz ako kukla motýľa, máš čas, neponáhľaj sa, aby si mala tie krídelká čo najkrajšie, neboj, tvoj čas príde!“ Na otázku, čo ak to ani potom nevyjde, musíte odpovedať v duchu: „Potom ma môžeš zastreliť.“

Dôležité je vedieť včas prevalcovať pubertálnu depresiu a navodiť lepšiu náladu. Dieťa musí tušiť, že vy ste pubertu zvládli a máte ju pod kontrolou. Pozor! Nerobiť zo seba veľmi nápadne idiota! To by vám neprešlo a vrátilo by sa vám to v nechutných podobách. Tiež občas používam vetu typu: „So mnou sa nemusíš ničoho báť.“ Funguje na pubertu, aj na štvorročné deti a myslím, že funguje tak akosi na celý život. Je úplne jedno, že vy máte v tej chvíli strach, čo sa ani nedá opísať. Dôležitý je dobrý úmysel a pokoj. Chcete si predsa pokojne prečítať aspoň dennú tlač? Rovnako ak váš pätnásťročný syn príde domov so zmenenou farbou na hlave, zachovajte tú svoju chladnú. No a čo. „Tá tvoja bola oveľa lepšia, ale keď sa dobre cítiš, oukej! Nevyskúšaš niečo odvážnejšie ako čiernu? Čo takto zelenú?“

Chcem tým povedať, že je nesmierne dôležité podržať vaše deti v tomto zatracovanom veku. Nikto ich viac neľúbi, nechápe a nemôže podporiť ako vlastní rodičia. Denne ich všetci nechápu, vyhadzujú ich z tréningov, krúžkov a z vyučovania, lebo sú drzí, nevedia sa zmestiť do kože, nemajú dostatočný záujem alebo iné kraviny. A pritom ide len o maličký vývojový mierumilovný vírus zvaný puberta. Dá sa prekonať bez následkov, ak dodržujeme pravidlo, o ktorom hovorím.

Každý deň stretávate kolegov z práce, okoloidúcich, predavačov, bankárov, chlapíkov v autoservise s ohryzenými nechtami a so skrytým pocitom, že ich život je nahovno, lebo nikdy neboli dosť dobrí. Potom sú zlí, neprívetiví, žiarliví, arogantní, hrubí a ufrflaní, neochotní a podráždení. Pritom stačilo, aby ich mama v tom správnom veku pohladila a objala (alebo keď sa už nechcú dať, tak len obyčajne pochválila), aby ich vlastní rodičia podržali tak, ako vás dobrý šéf podrží, keď aj nejaký ten prešľap urobíte. Ak vás ten šéf nepodrží, ešte vždy to môžete zvaliť na jeho matku. Nie detstvo, ale pubertu mu niekto nechutne osladil.

Ako vravím, puberta je pohroma, živel, katastrofa, nedá sa pred ňou evakuovať, dá sa však predvídať. Musíte ju prežiť. Keď si ako rodič budete dosť často pripomínať, že to zvládnete, z vášho hniezda vyletí zdravo sebavedomý človek. Znie to dosť pateticky, ale predstavte si výsledok. Okolo vás budú usmiati ľudia bez komplexov a chmár. Viac vybavíte, menej sa stresujete, viac sa smejete, ste v pohode. Kto by to nechcel? Tak na tom trochu zapracujte.

Ďalšie články zo stredy 22. marca 2006
Juraj Malíček: Návrat slovenského Eda Wooda 
Lukáš Krivošík: Plnou ParouBack!
Peter Pišťanek: Manžel a porno – Predstieranie orgazmu