Madonnin svet

Na začiatku bola nevinná e-mailová výmena názorov v redakcii tohto internetového magazínu na tému nového Madonninho cédečka. Nebola to dramatická hádka, jednak preto, že Jurajovi Malíčkovi na predmete sporu nijako zvlášť nezáležalo, jednak preto, že je džentlmen. On tvrdil, že Madonna si nezaslúži iné, než znosiť pod čiernu zem, a ja som tvrdila, že Madonna je niekto, vďaka komu na celom svete kopa žien od tridsať vyššie s kŕčovými žilami a spoteným mejkapom stojí večer nad výlevkou plnou špinavých riadov, premýšľa nad svojimi perspektívami a nejde sa obesiť. Že Madonna je malá zmija, ktorá je tam, kde je, pretože to tak chcela, a tak si aj všetky tie ženy naťahujúce si gumené rukavice, púšťajúce teplú vodu do saponátových bubliniek, môžu k tej ubíjajúcej činnosti dať Hung up hlasnejšie, poklepkávať si do rytmu a hovoriť si, že keby chceli, mohli by byť tak ako ona kdekoľvek a čímkoľvek.

Večer mi do schránky pribudla reakcia od Rada Ondřejíčka: „pokial ten album nebude zryty pod ciernu zem, neuverejnime!:-))) ale vazne, je to sracka, aka nema obdoby... keby som to napisal ja, tak nas zazaluju.“ Odpísala som niečo ironické a vypla počítač. Šla som si do kúpeľne umyť zuby. Dívala som sa na svoju tvár v zrkadle a premýšľala nad svojimi perspektívami. Potom som sa vrátila k počítaču a strčila do prehrávača inkriminovaný album. Hrá mi teda Confessions on a dancefloor – sračka, aká nemá obdoby a ja píšem tento text.

Podstatou nášho sporu je problém, ktorým sa zaoberajú teoretici a praktici umenia už niekoľko tisícročí. Je ním otázka, čo je vlastne umenie, čím sa definuje a posudzuje jeho kvalita, či existuje niečo ako overenie časom, či sú mierou úspechu zarobené peniaze alebo množstvo nadšených konzumentov. Konzumentmi myslím nielen toľko opovrhovaný plebs, čítajúci Rosamundu Pilcherovú, pozerajúci Esmeraldu a počúvajúci Senzus. Ako stádo sa často správajú aj kritici a teoretici daných odborov, ktorí si zvyknú utvárať názor vzájomnou diskusiou v autách odchádzajúcich z premiér, v kluboch spisovateľov po dotovanom obede, na chodbách fakúlt umeleckých škôl, v bufetoch televízie, filharmónie, národného divadla a pri vratkých festivalových stolíkoch obliatych pivom. Čím menej majú príslušného vzdelania a praxe, tým ostrejšie sú ich rozsudky. Existujú tak celé kýble precenených hochštaplerov, nedocenených zúfalcov, takých, ktorých niekto ocení prineskoro alebo vôbec a nikto sa nikdy nedozvie, či právom, alebo neprávom. Keby to bolo s kritériami v oblasti umenia aspoň trochu jednoduchšie, nebolo by množstvo prípadov ako Van Gogh (za celý život predal jediný obraz), Krysztof Kieslovski (na filmovej fakulte o ňom jeho profesor vyhlásil, že nemá ani štipku talentu a treba ho vyhodiť), Alfred Hitchcock (celý život bojoval s tým, že jeho filmy boli pokladané za umelecky bezcenné), alebo hoci Kennedy O’Toole, ktorému jeho slávny román Spolčení hlupců vydali až po tom, ako sa po mnohých odmietnutiach zasamovraždil. Odmietnutie alebo prijatie nejakého tvorcu či diela nesúvisí len s načasovaním, ale aj s tým, kto ho hodnotí, kým sa ten hodnotiaci cíti byť, čo má za sebou a ku komu patrí. Sú jednoducho záležitosti, ktoré sa v istej skupine nenosia. So skutočným vnútorným zážitkom oficiálne hodnotenie nemusí mať nič spoločné. Na filmovej fakulte sa vám nesmie páčiť Kurvahošigutentág a ak doma vašim blížnym premietnete vaše obľúbené Prosperove knihy alebo Vlani v Marienbade, budú vás považovať za čistého blázna.

Šla som raz električkou domov. Nastúpilo asi pätnásťročné dievča. Väčšina žien má v sebe krásu, niektoré žiarivú, niektoré oslepujúcu, niektoré len akosi potenciálnu. Táto nie. Bola škaredá tak, že budila pozornosť. Dievča si sadlo, vybralo knihu a začítalo sa. Jeho tvár sa premenila. Črty sa uvoľnili, usmievalo sa, ešte aj prameň vlasov mu padol do tváre nečakane pôvabným spôsobom. Vystúpila som až o zastávku neskôr, len aby som zistila, čo to bola za kniha. Angelika – markíza anjelov. To bola tá sračka, ktorá škaredé dievča odniesla z električky niekam do hodvábnych vankúšov parížskeho budoáru, urobila ho krásnou a milovanou. Môže si umenie želať viac než schopnosť prinášať ľuďom emócie? Môže byť objektívne merateľné, čo a kedy prinesie za vnútorné pohnutie niekomu ďalšiemu? Umelecké dielo má predsa zmnožiť naše svety, rozšíriť priestor, v ktorom sa môžu pohybovať naše duše. Má prinášať vzruchy a uvoľnenie, dojatie a súcit, smiech a plač. Má nám umožniť opustiť náš vlastný život a potom nám doň pomôcť vrátiť sa s tým, že by sme mali mať pocit, že ten život nie je taký hrozný. Tak prečo si niekto myslí, že mi môže hovoriť, čo môj život obohatí a čo nie?

Nedávno som prišla do učebne na filmovej fakulte trochu skôr. Boli tam len dvaja študenti a púšťali si Madonnine staré videoklipy. Vypli ich s akýmsi pocitom hanby, že som ich prichytila pri niečom takom poplatnom masovému vkusu. Tak sme ich teda znovu pustili a rozprávali si o filmových citáciách, módnych vlnách, estetike obrazu a filozofii. Bolo o čom. Jedna z najdôležitejších vecí, ktoré ma kedysi naučil môj profesor réžie, bolo rešpektovať cudzie hlboké vnútorné zaujatie nejakým umeleckým zážitkom, hoci by bolo od nášho cítenia aj nesmierne vzdialené. Sme rozdielni, tak sú aj rozdielne prostriedky, ktoré nás dovedú ku katarzii. Dôležité je, aby sme ju boli schopní zažiť.

Ďalšie články zo štvrtka 6. apríla 2006
Peter Petro: Dobrodružstvá mladej umelkyne
Imrich Rešeta ml.: Co je to Štěstí? 
Miroslav Ulman: Na čo zájsť do kina v apríli?