Otázka prístupu

Oblečiem si biele tričko od Mimi s nápisom Questao de atitude (Otázka prístupu) na prsiach. Niekto hovorí, že veľké, iný, že akurát, otázka prístupu. Rifle, trigovica, bunda, tenisky, pásiková taška, v nej narýchlo urobený sendvič a bežím do školy. Je poriadna zima a ja sa schovávam do šálu od môjho ex ex, ako dobre, že šále sa nevracajú ako snubné prstene. V duchu si spievam, sem-tam poskočím ako prváča, cítim sa na pätnásť, stále mladá na strapaté vlasy a nekonečné, takmer puberťácke nočné prechádzky s mojou láskou. Nuž, vek je otázka prístupu, miláčkovia moji...

Keď som mala jedenásť, nevedela som sa dočkať osemnástky, aby som sa konečne mohla vydať. S kamarátkou zo základky sme si kreslili návrhy domov, aké chceme mať, vedeli sme počet svojich budúcich detí a ich mená. Bola som zaľúbená do Joža, čo sedel v prvej lavici, ale vôbec som si ho nepredstavovala ako svojho manžela. Na manželovi vlastne nezáležalo, hlavný bol vlastný dom a dve deti. Neviem, či bola kamarátka rovnako nadšená myšlienkou vydaja, alebo som ju na to namotala ja, ale fakt je, že ona je už pár rokov vydatá a má päťročnú dcérku.

Keď som bola malá, myslela som si, že mať osemnásť rokov znamená byť úplne vážne pripravená na život. Akoby sa to menilo lusknutím prstov. Na sedemnáste narodeniny som mala na torte len šestnásť sviečok, lebo som tvrdila, že šestnásť je najkrajší vek na svete a ja už nikdy nechcem narodeniny. Vtedy pre mňa dvadsať rokov znamenalo koniec zábavy, dvadsaťpäť koniec mladosti. Mám pokračovať?

Dnes sedím v bielom tričku s nápisom Questao de atitude v maličkej triede jednej z jazykových škôl na Oxford street. Naša učiteľka Sonja mala v októbri tridsať a malú vekovú depresiu. A potom zistila, že polovica jej žiakov už tridsiatku prekročila. Napríklad alžírska fotografka a žurnalistka Wassila, ktorá prišla do Londýna pred dvoma rokmi, lebo ju sem poslal šéf naučiť sa angličtinu. Teraz robí v pekárni a chce si nájsť prácu vo svojom odbore.

S Brazílčankou Joseane si šušoceme o svojich boyfriendoch ako školáčky. Ona má tridsaťštyri, v Brazílii bola zubárkou s vlastnou ordináciou, vlastnými pacientmi, bola úspešná, samostatná, obklopená milujúcou a milovanou rodinou. Jedného dňa si povedala, že kompletne zmení svoj život, predala ordináciu a odišla do Londýna študovať angličtinu. Študovať angličtinu, aby si dokázala, že to zvládne, aj keď nemá talent na jazyky.

Challenge
Väčšina mojich spolužiakov má okolo tridsiatky, sú tu pre osobné výzvy a snahu vedieť rozprávať po anglicky, živia sa pre nich podpriemernými a priemernými prácami, majú svoje sny, vieru, že sa splnia a majú čas. A užívajú si ho. A necítia sa na podobné výzvy starí. Prečo by sa mali? Aj keď pripustíme myšlienku budúcich a minulých životov, stále môžeme argumentovať tým, že aktuálny život máme len jeden, bez možnosti dodatočných úprav, a treba ho naplno využiť, žiadny vek nie je prekážkou.

Z ponúknutého balíčka životných hesiel si ťahám známe klišé „mladosť je stav duše“, „život je otázka priorít“, „nikdy nie je neskoro“. Pozitívne a mladistvé. A v práci, medzi čapovaním Stelly a Guinessu, hovorím Lenke, že som stará na to, aby som bola čašníčka v Anglicku, že moji spolužiaci budujú kariéru, vzťahy, zakladajú rodiny a politické strany. Keď si po pracovnom čase sťahujem pred zrkadlom strapaté vlasy do copu, otázka prístupu na prsiach mi opäť, nepochopiteľne nečakane, udrie do očí.

Point of view
Zavriem slovenské oko a londýnskym sa vidím ako dievča, taká mladučká, naivná, učiaca sa, veselá a plná očakávaní. Slovenské oko je kritickejšie. Vidí prvé maličké vrásky pod okom, odporúča používať mejkap, kúpiť si „slušné“ topánky a kabát reprezentujúci ženu. Slovenské oko si pamätá, čo počulo slovenské ucho. Kedy sa budem vydávať, že som na rade, prečo nechcem pracovať vo svojom odbore, načo som študovala a čo chcem vlastne robiť. Slovenské oko tieto naoko zdvorilostné, bezvýznamné frázy eviduje a nezabúda, lebo sa podobajú jeho vžitej predstave „normálneho“ života.

Cítiť sa mladý, mladý na prijatie životných výziev, na pohodlné tenisky, na stavanie hradov z piesku je nielen otázkou prístupu. Je to vyhratý boj s dogmami a predsudkami, je to viera, že v každom okamihu svojho života môžeme niečo zmeniť, niečo dosiahnuť, niečo začať. Mať sny a spĺňať si ich. Byť stále trošku naivný a veľmi optimistický. Vôbec nezáleží na tom, či sme vyrastali v prostredí, kde nám mladosť striekali priamo do žíl. Infikovať sa možno kdekoľvek a kedykoľvek.

Keď si nabudúce oblečiem tričko s nápisom Questao de atitude, zmením zaužívanú taktiku vo vojne o mladosť. Zabudnem na maličké vrásky pod očami, tie sú tam preto, lebo sa veľa smejem a namierim delá na predsudky v mojej hlave, t. j. muničné sklady staroby. A potom bude úplne jedno, či budem mať na nohách tenisky alebo päťcentimetrové opätky, či pôjdem do školy alebo do veľmi serióznej práce. Sem-tam poskočím ako prváča, budem si pospevovať a cítiť sa na pätnásť. Lebo vek je otázka prístupu, prístupu k vlastným predstavám o svojom živote.