Načo je komu dobrá verejnoprávna televízia

Milý Lukáš,

s chuťou som si prečítal Váš článok o mediálnom výpalníctve na Slovensku. S chuťou predovšetkým preto, že aj ja rád píšem rozhnevané články rukopisom rozhnevaných mladých mužov, ktorí by tento svet radi postavili do pozoru. A občas sa mi to stáva tiež: prekrúcam termíny, vytrhávam z kontextu, žoviálne pribaľujem Sladkú Valentínu do balíčka s kokaínom a v zápale vášne zveličujem jedna radosť. A preto viem, že v skutočnosti je na celom Vašom texte nepodstatné, že televíziu verejnej služby stotožňujete so štátnou televíziou, že program Dvojky redukujete na poldňové panorámy zo slovenských kopcov a lesov a sem-tam niečo pre menšiny, že tzv. Ruskovi ľudia podľa Vás skončili, pretože účelové spravodajstvo presiahlo určité medze a nie preto, že americkí investori sa rozhodli ďalej netolerovať prepad čísiel v prime-time. Podstatné je v skutočnosti niečo úplne iné. Že televízia verejnej služby naozaj môže byť celkom fajn vec.

A že nie je jej vinou, že na Slovensku sa zatiaľ nič také nepodarilo vybudovať.

Podstatné sú argumenty. A tak zatiaľ čo Vám nekonečné rady Vašich fanúšikov budú vypisovať o tom, aký ste plytký, tendenčný a zaujatý, o tom, že máte problém a, naopak, žiadne odborné pozadie, bolo by asi dobré v krátkosti zhrnúť, prečo môže verejnoprávna televízia existovať bez toho, aby niekomu extra prekážala a články a diskusie o potrebe jej zrušenia sa objavovali viac či menej kontinuálne v každom významnejšom médiu.

Niekoľko hlasov za poľského fiata
V prvom rade dookola tvrdím, že je to práve ten fakt, že sme ešte so žiadnou poriadnou verejnoprávnou stanicou nemali tú česť, prečo sa takéto texty stále objavujú. Kým nám všetkým je jasné, že Slovenská televízia (a Slovenský rozhlas detto) stále iba krívajú, pričom nikto nevie kam, debaty o rušení BBC sa objavujú pomenej. Snažiť sa zrušiť niečo, čo nefunguje, je jednoduchšie, ako pokúsiť sa pozrieť, prečo je to tak. Ani poľské fiaty sa nevyhadzujú do šrotu, keď vám dôjde olej: často je rozumnejšie vymeniť ho.   

Duálny systém, teda mať vedľa seba jednak telku verejnoprávnu, ktorá má zo zákona isté ciele, a jednak stanice súkromné, ktoré majú svoje ciele trochu iné, funguje v Británii a v desiatkach ďalších krajín na svete – a mnohokrát naozaj dobre a účelne. Ich zmyslom je skutočne poskytovať vyvážené informácie pre slobodné vytváranie názorov a – akokoľvek je to šokujúce – často sa im to darí.    

Dobrá televízia verejnej služby tak môže vyvažovať súkromné televízie, môže byť zrkadlom ich účelového spravodajstva v prospech nejakej modrožltej partaje alebo veselých bulvárnych správičiek o indivíduách, ktoré si v túžbe za schudnutím nechajú zašiť ústa. Ak je verejnoprávna televízia naozaj verejná (a teda stojí medzi štátnym a súkromným), nemusí nikomu slúžiť a vytvára latku, ktorej sa iní snažia vyrovnať: prináša lepšie a kvalitnejšie informácie, kultivuje novinárske prostredie a dáva divákovi možnosť výberu.

Okrem toho je zárukou, že bude poskytovať informácie i v dobe, keď by všetky ostatné televízie zlyhali. Môže byť nedoceniteľným komunikačným nástrojom pri katastrofách, požiaroch a povodniach. Je to pre Vás málo?

O verejnoprávnej pekárni
Samozrejme sa teraz každý ohradí, že by v tom prípade mala existovať verejnoprávna pekáreň, keby všetky ostatné pekárne v republike prestali piecť, a verejnoprávna výrobňa železobetónových stĺpov, keby všetky iné zlyhali, a verejnoprávny denník, ktorý by taktiež kultivoval novinárske prostredie: lenže pekáreň nie je televízia, rovnako ako ňou nie je denník. Jeho existencia sa stáva zbytočnou práve preto, že tu máme televíziu, ktorá zasahuje väčší podiel publika, nehovoriac o tom, že nezamýšľané i zamýšľané nepriaznivé mediálne účinky na publikum sú v prípade televízie podstatne väčšie, lebo je typom média, ktoré nepotrebuje takú mieru participácie nášho vedomia, ako je to pri denníkoch a časopisoch. Parádnu PR pikošku o skvelej zdravotnej poisťovni si uvedomíte skôr, keď o nej čítate v novinách, než keď ju vidíte v nejakej spravodajskej televízii.

Lukáš, Váš text som čítal naozaj s chuťou. A chápem, že ani SOS, ani SuperTelo nie sú práve najlepšími argumentmi pre televíziu verejnej služby; ale rovnako nie sú argumentmi proti nej. Zatiaľ čo Vy žiadate zrušiť STV, pretože vysiela Moru a Chruňa Monsterovcov, STV by skôr pomohla diskusia o tom, čo má vysielať. Zatiaľ čo pre zmenu spôsobu výberu koncesionárskych poplatkov žiadate písať protestné maily na ministerstvo, lepšie by bolo debatovať o tom, ako by sa mala STV vlastne financovať. Ako by sa mala reálne oddeliť od štátu a rozpočtu, aby darmožráči prišli o svoje úžasné kšeftíky a politickí papaláši o možnosť ohlupovať národ. Aby získala Slovenská televízia dôveru a šancu ukázať, prečo je jej existencia možná.

Pretože naozaj nie je vinou televízie verejnej služby, že sme neschopní ju vytvoriť.

Ak máte nejaký vlastný recept, ako nevysielať Drišľakoviny, ale zachovať Kinokluby, dobrú zábavu, kvalitné spravodajstvo a publicistiku, ktoré, možno Vás prekvapím, diváci ako ja od STV očakávajú (a dostávajú), smelo do toho. Poteší to viacerých z nás.

Možno by ste sa o tom mohli niekedy nabudúce, v prestávke medzi panorámami zo slovenských kopcov a čímsi pre menšiny, porozprávať, keď budete zase raz Pod lampou. Ak aj nie, chcem Vás poprosiť, aby ste navrhli svojim čitateľom, aby nejaký slušný protestný list proti existencii STV napísali aj mne. Môj mail prikladám: mikusovic@seznam.cz

S pozdravom,

Dušan Mikušovič
študent mediálnej vedy na Fakulte sociálnych štúdií MU v Brne

Ďalšie články z utorka 10. októbra 2006
Tomáš Dérer: Právo prvej jazdy
Eli Elias: Kapitola osemnásta – Vidieť Chrisa Rea a umrieť alebo Ako variť až do smrti najlepšiu kôprovú omáčku
Juraj Malíček:Nádej v troskách Dvojičiek a svedomie mlčí.