Dôchodca vám to vysvetlí

S tým, ako sa v opakujúcich sa periódach presúvam z nášho malého okresného mestečka na okraji celospoločenského záujmu do nefalšovaného skoroveľkomesta, aby som akademickému prostrediu dokázal, že za niečo stojím, prekonávam dopravný šok. Totiž, naše malé okresné mestečko nemá električky a trolejbusy, zatiaľ čo skoroveľkomesto ich má. MHD v okresných pomeroch tvorí žltá Karosa pendlujúca medzi železničnou a autobusovou stanicou, zväčša v nestálych časových intervaloch a najmä vždy náhodne vyžrebovanou trasou, takže si nikdy nemôžete byť istí, či vás vezme na mieste, kde vás vzala minulý týždeň, a či vás dopraví tam, kam ste sa vtedy dostali. Skrýva to v sebe síce istú dávku dobrodružstva, je to taká malá detektívka s otvoreným koncom, ale človek si zvykne.

Vo veľkom meste je to iné. Prepracovanosť tamojšej MHD mi pri prvom kontakte vyrazila dych a veľmi rýchlo som si na ňu zvykol. Napokon, ako všetci. V celom meste je to najrýchlejší spôsob dopravy, električky jazdia často, včas a takmer všade, takže sa môžete o pár minút z najužšieho centra, v jednej ruke ešte s taškou z New Yorkeru a v druhej s twisterom z KFC, dostať do prímestských lesíkov kŕmiť srnky a zbierať gaštany. Samozrejme, s dobrým pocitom, že vzhľadom na to, že ste sa vykašľali na auto, jednáte ekologicky a zodpovedne, čo je (ešte stále) in.

Bohužiaľ, s tým, ako často sa začnete z New Yorkera do prímestských lesíkov vyvážať vozidlami dopravného podniku, s tým, koľko času v nich začnete tráviť, začne rásť aj pravdepodobnosť, že sa okrem výhod budete stretávať aj s nevýhodami hromadnej dopravy. A to najmä nevýhodami logicky vyplývajúcimi už zo samotného prívlastku hromadná. Ako už iste mnohí tušíte, v trolejbusoch a električkách sa neveziete sami. Sú v nich ľudia. Zväčša neškodní jedinci, ktorým je vaša prítomnosť podobne voľná ako vám ich. Ktorí zväčša využívajú hromadnú dopravu pre jej prvotný účel, totiž dostať sa z miesta A do miesta B. Ktorí zväčša nestoja o náhodnú socializáciu s vami, ani s nikým iným. Zväčša.

Keď sa v opakujúcich sa periódach presúvam z nášho malého okresného mestečka na okraji celospoločenského záujmu do nefalšovaného skoroveľkomesta, začnem často jazdiť električkami a trolejbusmi, sadať si k okienku vedľa cudzích ľudí a stretávať svojskú kategóriu ľudskej existencie, súkromne zvanú dôchodca, ktorý mi to vysvetlí. Je to práve ten typ klienta dopravného podniku, pre ktorého je prosté cestovanie z miesta A do miesta B málo, a preto žiada za svoje peniaze nadštandardné služby. V zásade ide o nekontrolovateľnú potrebu spasiť tento svet pomocou systematického objasňovania skutočnej pravdy príslušníkom mladej generácie, ktorí o tomto svete vedia, s prepáčením, hovno.

Dôchodca, ktorý to vysvetlí,je v drvivej väčšine chlapík tesne po šesťdesiatke, ktorý práve odišiel do dôchodku, a tak chce spoločnosti ešte aspoň raz splatiť dlh za to, že je jej súčasťou a že sa mu všetci skladajú na dôchodok a seniorské zľavy v prostriedkoch hromadnej dopravy. Tvrdou empíriou mám navyše zistené, že zväčša nosí okuliare a vyžaruje auru niekdajšieho príslušníka ŠtB. Dôchodca, ktorý to vysvetlí, má okrem toho empatický hlas a vážny výraz tváre, takže by si ho mohli najať Vesmírní lidé, aby im zháňal nové ovečky. Dôchodca, ktorý to vysvetlí, má seniorskú zľavu a je mu vcelku jedno, na ktorej zastávke vystúpi. Pridá sa k vám a cestuje s vami. Má toho totiž veľa na srdci.

Mňa osobne si vyberajú celkom často. Pravdepodobne pôsobím ako veľmi typický príslušník mladej generácie, ktorý o tomto svete vie hovno, a teda som pre nich nielen vcelku jednoduchý cieľ, ale i perspektívny objekt hodný záchrany. Sadnú si ku mne, nadviažu rozhovor cca dvomi konverzačnými frázami o počasí, prípadne poďakujú, že som ich pustil sadnúť a následne spustia monológ. Mám vyskúšané, že dôchodca, ktorý to vysvetlí, začne momentálnou vládnou krízou (ktorá je v stredoeurópskom priestore v podstate všade a tak nejako kontinuálne), aby mi ozrejmil celkový úpadok spoločnosti, chápadlá amerických koncernov otáčajúcich touto zemeguľou, predstavil aspoň jednu z teórií sprisahania židov a slobodomurárskych lóží vymývajúcich naše mozgy prostredníctvom televízie Nova a zakončil to nejakým veselým otrepaným citátom typu optimizmus je len nedostatok informácií a pod.

Dôchodca, ktorý to vysvetlí,rastie s každou vetou. Spod okuliarov mu vyskakujú iskričky v oku a jeho ego sa voľne znáša vydýchaným vzduchom nad hlavami cestujúcich.

Vo vhodnom okamihu načrie do histórie, skritizuje zbastardený vzdelávací systém, ktorý už viac nenúti žiakov memorovať informácie (a teda je príčinou toho, že vedia hovno o tomto svete), vymenuje členov slobodomurárskych lóží a s istou dávkou štatistickej chyby predpovie koniec sveta.

Mňa osobne si vyberajú celkom často. A začínam byť voči nim relatívne imúnny. Nedávno, keď mi zase raz jeden objasňoval ruský šľachtický pôvod nejakého mediálneho magnáta, sa ma s nádejou spýtal, či nemám aj ja nejakú otázku preňho.

Jednu som mal. Usmial som sa:

„Myslíte, že definícia metafory, ktorá tvrdí, že metafora reprezentuje reprezentatívny charakter reprezentamina tak, že reprezentuje paralelizmus v niečom inom, je entropická, alebo redundantná?“