Nádej v troskách Dvojičiek a svedomie mlčí.

Nie raz som v súvislosti s Oliverom Stoneom počul, že je „svedomím Ameriky“, nikdy som však túto žurnalistickú floskulu celkom nechápal. Režisér a scenárista s pôvodným autorským prístupom, ktorý si vyberá atraktívne, nie celkom povrchné témy a dokáže ich spracovať náležito lacno a prístupne širokým masám, to hej, ale svedomie? Prečo? Že mnohé jeho filmy boli propagované ako programovo kontroverzné a dotýkajú sa nejakých amerických boľačiek? No a? Takých je, a nikdy ich nikto za svedomie nepovažoval. Oliver Stone je skôr poriadny komerčný režisér s tradičným hollywoodskym svetonázorom, ktorý sa nebojí vytrubovať ho do celého sveta. Vľavo, a fest, avšak s výnimkou dokumentov Comandante (ktorý bol nedávno v telke) a Persona Non Grata to vľavo dokážeme prehryznúť, prípadne úplne ignorovať.

Ak čosi Stoneovu tvorbu spája, je to spochybňovanie konvenčných, zaužívaných, respektíve pohodlných predstáv o danej téme. Čata, Salvador, JFK, The Doors, Takí normálni zabijaci, Nixon, Narodený 4. júla, Alexander Veľký, Víťazi a porazení, U-Turn, Nebo a zem, Wall Street – všetko kúsky s názorom, niektoré vydarené viac, iné menej, o všetkých sa však dá porozprávať a v núdzi najvyššej aj premýšľať. Vydarená séria, až by si človek pomyslel, že Oliver Stone by skutočne tým svedomím mohol byť. Vo svetle jeho dokumentov o Fidelovi Castrovi a Jásirovi Arafatovi radšej nie, ale to nechajme tak a svedomie tiež, ak totiž ide o čosi naozaj dôležité, aj Stone sklopí uši a ide s davom. 

Pána Stonea dosiaľ posledný film, dráma World Trade Center, je, vzhľadom na tému spadnutých Dvojičiek, toho najlepším príkladom. Žiadne otváranie rán a Pandoriných skriniek, žiadne spochybňovanie ničoho, žiadny kontroverzný názor, len prostá oslava hrdinstva a amerického spôsobu života. V retrospektíve Stoneových filmov bude WTC navždy tým kúskom, ktorým sa Stone zaradil. Názor, kontroverzie, kritika – áno, ale len dovtedy, kým nemôžu skutočne raniť.

WTC je až gýčovito jednoduchý, vlastne komorný príbeh osemnásteho a devätnásteho muža, ktorých zachránili z trosiek WTC. Tí muži nikoho nezachránili, nestihli, ale chceli. Boli v práci, potenciálni hrdinovia, odhodlaní pomôcť a vzápätí sami na pomoc odkázaní. Otcovia rodín – s deťmi, hypotékami, manželkami, autami a obyčajnými životmi na predmestí. Keď vchádzajú do Dvojičiek, ešte netušia, čo sa vlastne stalo. WTC padá rýchlo, pár minút po začiatku sú kocky rozdané, svet sa mení a oni, hoci v samom centre, vôbec o tom netušia. Ich manželky sú na tom podobne, uväznené v svojich obavách, v úzkosti, v neistote. Neležia na nich trosky budov, ale trosky nádejí, ich ťažoba je však rovnaká. Padajú silné aj slabé slová, v zajatí bezmocnosti sa odhaľujú číre ľudské charaktery a na povrchu sa objavuje vôľa prežiť. Vôľa nemerateľná ničím iným, len odhodlaním. Deje sa čosi možno až príliš intímne na to, aby sa svedkami stali milióny divákov v kine. Práve teraz sme totiž na mieste, kde treba zreteľne oddeliť Stoneov film a udalosti, ktoré zobrazuje. Nie je to príbeh tých ľudí, ale príbeh o nich, a ten príbeh škrípe. 

WTC je vraj nakrútený, podobne ako nedávny Let 93, podľa skutočných udalostí, s dôrazom na čo najautentickejšie stvárnenie výpovedí očitých svedkov na filmovom plátne. Problém je, že Let 93 hlavné postavy neprežili, na rozdiel od postáv zachránených z útrob WTC. Všetko, čo sa objavuje vo filme, sa akože malo stať. V poriadku, na plátne to však pôsobí ako vyčíňanie režiséra a scenáristu-gýčiara, ktorí sa rozhodli, že stoj čo stoj nakrútia umenie, ale vyšla im z toho nie príliš uveriteľná nuda. A to sa ten príbeh stal a všetci sme ho videli v správach. WTC nie je zlý film, len slabý. Niet mu vlastne veľmi čo vytknúť, a ani to netreba, len čosi nie je v poriadku, keď sa pri príbehu o hraničných situáciách človeka ľudia vrtia v kine, šuchotajú, rozprávajú, akože s nadhľadom vzdychajú nad trápnosťou situácií a scén, ktoré by mali ťať do živého a všetkým vadí Ježiš, ktorého jeden z umierajúcich v agónii vidí. Nie je to Stoneova chyba, len my už sme príliš cynickí, ironickí, príliš nad vecou na to, aby sme ten príbeh dokázali prijať bez výhrad, v celej jeho sile.

Do kina na WTC som šiel s tým, že vyroním slzu, že pocítim ľudskú veľkosť, bolesť a odhodlanie, že budem prahnúť po pomste, že jednoducho uvidím film nielen o zmare, ale aj o nádeji a veľkosti, s ktorou náš spôsob života povstane a ukáže tým zlým, že ešte aj my dokážeme umierať za idey. Nič z toho sa nedostavilo, aj ten smútok bol len taký akože. Možno v tom je prednosť Stoneovho filmu, aj jeho kontroverzia, ale ja už takýto divák nie som. Ak je Stone to svedomie z úvodu, tak tentoraz mlčí, a to by práve teraz nemal. Vlastne neviem, či je to dobrý, alebo zlý film, ani či je prázdny, alebo nie. Netrafil ma, nezasiahol, akoby šiel skrz mňa bez toho, aby zanechal stopu. Napriek tomu si myslím, že sa oplatí vidieť, keď už pre nič iné, tak preto, že spadnuté Dvojičky sa nás týkajú všetkých a myslím, že je zdravé občas si to pripomenúť.                  

World Trade Center, World Trade Center. USA, 2006, kino, 129 min.

Réžia: Oliver Stone
Scenár: Andrea Berloffová podľa spomienok Johna a Donnyho McLoughlinovcov a Williama a Allison Jimenovcov. 
Kamera: Seamus McGarvey
Hudba: Craig Armstrong
Hrajú: Nicolas Cage – John McLoughlin, Michael Pena – Will Jimeno, Maria Bellová – Dona McLoughlinová, Maggie Gyllenhaalová – Alison Jimenová 
Oficiálna stránka filmu: http://www.wtcmovie.com/

Ďalšie články z utorka 10. októbra 2006
Tomáš Dérer: Právo prvej jazdy
Eli Elias: Kapitola osemnásta – Vidieť Chrisa Rea a umrieť alebo Ako variť až do smrti najlepšiu kôprovú omáčku
Dušan Mikušovič: Načo je komu dobrá verejnoprávna televízia