Volala mi Nela. Že či nejdem na babskú jazdu do Amsterdamu, poneváč sú strašne lacné letenky a ona si po tej svadobnej ceste jednoducho musí od toho chuja, čo si ho zobrala, oddýchnuť. Nemala som najmenšiu chuť vysvetľovať jej, že najprv musím vyfučať a potom sa s ňou možno ešte niekedy budem kamarátiť. Tak som jej len povedala, že to tam nemám rada, lebo si dobre pamätám, ako to dopadlo, keď som tam bola naposledy.
To sme sa so segrou a matkou vybrali na frí víkend do Amsterdamu, tiež boli strašne lacné letenky a keďže som po jeden a pol roku úspešne dokojila, zaslúžila som si výlet.
Ubytovali sme sa nad nejakým kofišopom a zliezli sme dolu, že na kávičku, aby sme si nad bedekrom premysleli, čo všetko chceme vidieť a kam všade chceme ísť. Sympatická čašníčka nám poradila, že si máme dať ku káve kokosové guľky na dobrú náladu. A my že dobre, lebo vyzerali, akoby ich naša mater piekla na Vianoce, a teda celkom neškodne. No a tak sme si dali. No a potom si už pamätáme každá len iný útržok z nášho veselého trojdňového tripu, ktorý sa vďaka tráve scucol zhruba na dve hodiny.
Babička Manga, toho času v požehnanom veku stoštyri rokov, sedela pred televízorom a nadšene pukala bublinkové obaly z bonboniér. Odkedy nevidela na vyšívanie, bola to jej jediná obľúbená kratochvíľa. V telke bežal televízny spot na koncert jej miláčika Chrisa Rea s hlasom sladkým ako med. Posledných dvadsať rokov to bol pre ňu najsexy chlap na svete. A to už je čo povedať, poneváč Manga zažila nielen Beatles, ale aj Elvisa.
Matka jej Chrisa púšťala vždy pred spaním namiesto ezoterickej hudby, aby sa jej lepšie zaspávalo. Odkedy Manga uvidela ten nešťastný spot, nedala matke pokoja, že ona na ten koncert musí ísť. Matka jej to niekoľkokrát kategoricky zatrhla, a tak to Manga začala skúšať rôznymi inými dostupnými aj nedostupnými spôsobmi. Napríklad sa snažila uplatiť senilného osemdesiatdeväťročného suseda odnaproti geriatrickými plienkami, a vykšeftovať tak od jeho vnuka lístok a odvoz na koncert. Keď na to matka prišla, urobila najprv cirkus Humberto a potom mi zavolala, že nech to nejako riešim, že ona už na to nemá nervy a keďže som po Mange dostala byt, tak nech som tiež trochu spoluzodpovedná. A tak som sa rozhodla, že ju na ten open air koncert pre desaťtisíc divákov vezmem.
Zavolala som Taríkovi, ktorý je vždy za každú kokotinu, posadili sme Mangu aj s invalidným vozíčkom do jeho zánovného kabrioletu a poďho rovno do Viedne. Zháňať lístky nebol čas, a tak sme ich kúpili pred štadiónom od dílera za nekresťanské prachy. Navyše lialo ako z krhly, a tak som musela tlačiť prázdny vozíček, ktorý sa zabáral do rozbahnenej trávy, zatiaľ čo obetavý, chrabrý princ Tarík niesol princeznú Mangu na rukách. Vymetači koncertov sa presúvali sem a tam v pláštenkách a gumákoch, takže som mala pocit, že sme sa ocitli v Helmovom žľabe a nie na nejakom superkoncerte. Sedeli sme pri Manginom vozíčku pod jediným dáždnikom a mokli, keď na javisko po nekonečných schodoch zostúpil Božský Chris. Manga zajačala od radosti svojím pípavým hláskom, postavila sa a začala tancovať v rytme mana-mana.
„Ó, aké zázračné uzdravenie,“ poznamenal Tarík.
Darmo sme jej hovorili, že to bude trvať ešte dve hodky, nech sa šetrí. Proste naplno jela. Tarík na ňu zbožne hľadel a keby som mu v tom nezabránila vlastným telom, vyložil by si ju aj na plecia. Vytešovali sa tí dvaja jak malí a Tarík povedal: „Ja sa tak teším, že aj ty budeš taká drbnutá, keď zostarneš!“
Božský Sliz dospieval a Manga znavená, ale šťastná ako blcha s komentárom „Tak tomuto, vážení, hovorím život!“ znavene klesla do vozíčka. Celú cestu domov vyčerpane spala ako dieťa po Štedrom večeri.
Keď sme ju vyložili u matky, boli už skoro tri. Nám sa ale vôbec nechcelo ísť spať. Tešili sme sa, ako sa Manga strašne tešila a vôbec, boli sme v božsky povznesenej nálade.
„Poďme sa povoziť. Milujem to, voziť sa v noci, keď sú prázdne cesty,“ povedala som.
„Aj ja,“ povedal Tarík a ako keby toho dnes nebolo dosť, vrazil do mašiny cédečko Božského Sliza. Konečne sa vyčasilo, a tak sme si otvorili strechu. Auto fičalo mestom, vzduch bol zmoknuto čerstvý a ja som s vyvrátenou hlavou pozorovala hviezdy.
Pozrela som aj na Taríkov krásny chlapčenský profil s rozkošne vysunutou bradou a povzneseným úsmevom a dostala som neodolateľnú chuť sa do nej zahryznúť.
„Zastav,“ povedala som o chvíľu prosebným hlasom pri kôprovom poli za mestom.
Tarík na mňa s nádejou v oku pozrel, zahol na prašnú cestu a pohotovo vrazil predok auta do poľa. Vôňa kôpru na mňa pôsobila ako afrodiziakum, a tak som ho láskyplne objala a dala som mu konečne takú pusu, akú som vždy chcela. Pomalú, dlhú a z lásky. V tom momente ma ale chémia zradila a už som sedela na ňom. Odvtedy si pamätám len to, že som prvý raz zažila, ako to má vlastne byť, keď sa spoja nielen dve telá, ale aj dve dušičky. Bolo to celkom iné ako všetko to, čo som doteraz zažila. Už som zažila aj sex pre sex, aj sex z lásky. Ale to som si len myslela, že to bolo z lásky. Všetky tie zážitky nesiahali tomuto dnešnému ani po päty. Bolo to, akoby som na staré kolená objavila Ameriku. Ty kokos, tak o tomto to má byť, hovorila som si. No nech sa páči, tak to sú ale iné extatické zážitky, o ktoré som doteraz prichádzala.
Keď sme sa asi po dvoch hodinách dostali z hladiny alfa späť na zem, neboli sme schopní slova, také neuveriteľne krásne to bolo.
Nad stromami začalo vychádzať slnko a ja som ležala Taríkovi pod pazuchou. Strašne pekne mi voňal. Naše dušičky sa ešte stále držali za ruky a nechceli sa za nič na svete pustiť.
„A vždy v nedeľu, keď mi budeš variť kôprovú omáčku, tak si na toto spomenieme. Aj keď už budeme strašne starí, dobre?“ povedal Tarík.
Nestihla som odpovedať, lebo mi zazvonil mobil.
„Manga zomrela,“ povedala matka ľadovým hlasom a rozplakala sa.
„Mami, prídem, za chvíľu som tam,“ povedala som automaticky a racionálne a odrazu som nechcela nič cítiť. Akoby sa mi do krvi bleskovou rýchlosťou vstrebávalo silné anestetikum.
Sedela som na prednom sedadle, s vyvrátenou hlavou som pozorovala zobúdzajúce sa nebo, po lícach mi stekali horúce slzy, ale vôbec nič som necítila.
V poli na kraji cesty som odrazu uvidela Mangu, ako nám máva v čiernych letných šatách s bielymi bodkami, ktoré nosila vždy cez prázdniny, keď som bola ešte malá. Odrazu som zacítila jej prst, ako mi kreslí na čelo krížik. Robila to vždy, keď sme sa lúčili. Ranný vietor sa mi hral s vlasmi. Z cédečka sa s Mangou lúčil Chris Rea. Držala som Taríka za ruku a odrazu som mala celkom hmatateľný pocit, že v tomto živote už nič viac nepotrebujem.
Ďalšie články z utorka 10. októbra 2006
Tomáš Dérer: Právo prvej jazdy
Dušan Mikušovič: Načo je komu dobrá verejnoprávna televízia
Juraj Malíček: Nádej v troskách Dvojičiek a svedomie mlčí.
Eli Elias viac od autora »
Vaše reakcie [56]
Kapitola sedemnásta - Let teplovzdušným balónom alebo Ako vychovať vo fašistickom štáte černoška
Kapitola šestnásta - Taká pekná svadba alebo Ako dostať nevestu zo sadomaso kukly
Kapitola pätnásta - Hríbovačka s exsvokrou alebo Ako si užiť v trojici
Kapitola štrnásta - Mužské sprisahanie alebo Ako byť najlepší sumo na Trajdalkoch
Kapitola trinásta - Návrat strateného fotra alebo Ako presťahovať skriňu a neumrieť