Minister kultúry Maďarič sa doteraz javil ako jeden z normálnejších a inteligentnejších členov vlády. Bol to omyl spôsobený najmä tým, že zatiaľ nemal veľmi príležitosť prezentovať všetky svoje nápady a úmysly pred širokou verejnosťou. Toto sa zmenilo v nedeľu, keď v diskusnej relácii STV oznámil, čo zamýšľa s verejnoprávnymi médiami. Spolu s poslancom KDH, Pavlom Minárikom, obhajoval Maďarič potrebu štátnych médií dvomi veľmi zvláštnymi argumentmi.
Konkurencia komerčným médiám?
Po prvé, STV a SRo vraj potrebujeme, aby sme kvalitným programom vyvážili vysielanie bulváru. Naozaj zaujímavý argument. Chcel by som sa spýtať súdruha ministra, či vláda zavedie aj nejaký verejnoprávny denník, prípadne verejnoprávny týždenník, ktoré budú na trhu konkurovať bulvárnym denníkom a časopisom. A či sa na takéto bohumilé projekty tiež budeme skladať nejakým povinným predplatným?
Ďalej by ma zaujímalo, či najlepším spôsobom, ako kultivovať slovenskú verejnosť, sú komerčné debility šou ako Super teľa, pre ktorú Slovenská televízia vybudovala scénu za 2 milióny korún! A to ešte nehovorím o kultúrnych skvostoch typu Pošta pre teba, Zmenáreň, Relax alebo Extra. Či juhoamerických importoch ako Juanin zázrak a Sladká Valentína, ktoré niekto asi omylom pribalil ku kokaínu pašovanému z Bogoty.
Vrcholom alternatívnosti STV ku komerčným médiám je slaboduché SOS, kde sú Nora a Braňo Mojsejovci z Markízy parodovaní ako „Mora a Chruňo Monsterovci“. To je to vyvažovanie komerčných staníc verejnoprávnymi médiami, čo mal minister na mysli?
Je zaujímavé, že Markíza môže byť s podobnými programami v miliardovom zisku a Slovenská televízia má ledva vyrovnaný rozpočet, aj keď okrem reklamy a peňazí z rozpočtu disponuje ešte koncesionárskym výpalným. A nerozprávajte mi, že napríklad dnes večer (keď toto píšem) beží na dvojke Balada o siedmich obesených. Tento film už bol reprízovaný Slovenskou televíziou toľkokrát, že ho hádam videl každý. A ten, čo si ho doteraz nepozrel, si ho aj tak nepozrie nikdy.
STV by sa skrátka mohla premenovať na TV Nostalgia. Napríklad ja im ako konzervatívec ďakujem, že zásluhou neustále recyklovaného seriálu Dempsey a Makepeacová môžem vždy znova a znova cestovať v čase do Londýna 80. rokov, keď bola premiérkou Margaret Thatcherová. Samozrejme, to všetko máme na Jednotke, ktorá bola od začiatku zamýšľaná akosi komerčnejšie. Čo Dvojka? Tá napĺňa prchavý pojem verejnoprávnosti tým, že pol dňa vysiela nejaké panorámy zo slovenských kopcov a lesov (zrejme aby sme nezabudli, aké je to naše Slovensko krásne) a neskôr dáva sem-tam niečo pre národnostné menšiny.
Záujmy majiteľov
Druhý argument ministra kultúry hovorí, že verejnoprávne médiá si musíme ponechať na vyvažovanie politických záujmov majiteľov súkromných médií. Nadšene Maďariča v tomto bode podporil aj jeho spoludiskutujúci, poslanec KDH Pavol Minárik, ktorý má akiste ešte v živej pamäti spravodajstvo Markízy z dôb Viery Ruskovej.
Tento argument je však opäť o neodôvodnenej viere v akúsi ideologickú neutralitu štátu. Vláda je celkom iste tým posledným, kto sa posnaží dodať nám nestranné spravodajstvo. Pulzujúci mediálny trh má oproti mediálnemu monopolu práve tú výhodu, že na ňom panuje pluralita záujmov majiteľov. V tomto smere ja osobne viac verím konkurujúcim si súkromným médiám ako štátnej televízii a rozhlasu, ktorých vedenie dosadzujú zástupcovia politických strán.
Trh so svojou samoreguláciou funguje. Koniec koncov, vidíme, ako skončili Ruskovi ľudia v Markíze. Keď účelový charakter spravodajstva prekročil isté medze, americkí investori sa naštvali a zjednali nápravu. Záujmom majiteľov je v prvom rade zarábať a tento cieľ môže byť z dlhodobého hľadiska ohrozený, ak sa neobjektívnym spravodajstvom podkopáva dôveryhodnosť média.
Tu by súdruh Maďarič, v duchu svojej marxistickej ideológie, mohol namietnuť, že majitelia sú všetko bohatí podnikatelia a je ich triednym záujmom informovať napríklad v neprospech koalície, ktorá je tu „pre ľudí“ a nie pre krvilačné nadnárodné monopoly. Takýto „triedny záujem majiteľov“ je však ihneď spochybniteľný faktami priamo zo Slovenska. Pretože trebárs ľavicový týždenník Slovo financuje jeden z najbohatších slovenských podnikateľov.
Koncesionárske poplatky aj za kávovar
Minister Maďarič, aby štátnej televízii a rozhlasu dodal k dispozícii väčšie verejné zdroje, chystá sa uzákoniť, aby koncesionárske poplatky platili nielen majitelia televízneho a rozhlasového prijímača, ale každá domácnosť, ktorá odoberá elektrický prúd. Pre objektívnosť treba dodať, že s týmto nápadom prišiel už „zázračný manažér“ Richard Rybníček.
Každopádne, je to obrovská nehoráznosť, pýtať peniaze za službu, ktorú som si nevyžiadal, nevyužívam ju a ak nemám televízor, ani len nemôžem využívať. Žiaľ, naši politici nevynechajú žiadnu príležitosť, aby od nás nevytiahli viac peňazí. Predsa darmožráčske dodávateľské firmy kamarátov členov manažmentu verejnoprávnych médií treba z niečoho platiť. A niekto sa musí zložiť aj na bezprecedentné odmeny, nie?
Maďarič dodal, že televízne alebo rozhlasové vysielanie sa dá už chytať aj cez internet a vraj niet toho občana, ktorý by služby verejnoprávnych médií aspoň z času na čas nevyužil. Nuž hej, keď ide človek autobusom, neubráni sa občas tónom SRo. Alebo keď ide okolo výkladu s televízormi, tiež sa môže stať, že ho z obrazoviek ožiari program STV. Nehovoriac o SuperStar a podobných „verejnoprávnych službách“, ktorým sa v čase ich vysielania ani nedalo poriadne vyhnúť.
Preto odporúčam ministrovi kultúry, aby zdanil rovno všetky domáce spotrebiče. Poplatky za žiarovky by išli Slovenskej televízii (veď aj televízor je v podstate jedna veľká žiarovka) a poplatky za spotrebiče vydávajúce zvuk by mohli ísť Slovenskému rozhlasu. No a výnos zo spotrebičov, ktoré nevydávajú ani obraz ani zvuk, by sa mohol použiť ako honorár pre Mareka Maďariča za to, že do budúcnosti prestane vymýšľať takéto hlúposti.
Slovenská televízia aj Slovenský rozhlas sú zbytočnými inštitúciami, ktoré by mohli byť okamžite zrušené. Potrebujú ich akurát tak darmožráči na svoje úžasné kšeftíky a politickí papaláši na ohlupovanie národa. Už teraz sa na Slovensku dajú chytiť stanice, ktoré kultivujú vkus diváka a informujú všestrannejšie i kvalitnejšie ako štátne médiá. V prípade STV a SRo ide o mrhanie prostriedkami daňových poplatníkov, navyše je tu ešte skryté dodatočné zdaňovanie v podobe koncesionárskych poplatkov.
Ak vás pripravovaný návrh zákona poburuje, prípadne vám prekáža, skúste napísať slušný protestný e-mail, aj s menom a priezviskom na adresu: mksr@culture.gov.sk
Ďalšie články zo stredy 4. októbra 2006
Juraj Malíček: Zlým sveta žiť, dobrí utrú hubu!
Peter Pišťanek: Dieťa a sex
Imrich Rešeta ml.: Trojnásobný pôvabný francúzsky import
Lukáš Krivošík viac od autora »
Vaše reakcie [38]
Neštudujte právo...
Je Mečiar slovenskou obdobou Havla?
Dve percentá
Správy zo strany tri alebo Pár výstrelkov ľavicového liberalizmu
Hlavne že to sci-fi majú Nemci lacné