Neštudujte právo...

...ak chcete mať veľa voľného času a dobre zarábať

Tento týždeň mne a stovkám ďalších študentov piatich slovenských právnických fakúlt začína nový semester. Moje štúdium sa nebadane preklopilo do druhej polovice a ja už túžobne očakávam štátnice. Právo dnes zažíva infláciu. Nielenže naši (i tí európski) legislatívci bombardujú občanov neustálym prívalom stále nových a podrobnejších zákonov, ale aj povesť práva ako študijného odboru akosi klesá. Právnici asi nikdy a nikde nemajú dobrú povesť. Ľudia ich dokážu maximálne rešpektovať, no milovať len veľmi ťažko. Teda okrem Slovenska, kde sa vždy nejaký právnik - sľubotechna stane miláčikom davu. Možno je to len môj subjektívny dojem, ale mám čím ďalej tým silnejší pocit, že dnes už právo študuje každý.

Poznám stále viac úradníkov čo študujú právo externe, aby postúpili v zamestnaní. Poznám vyštudovaných ekonómov či politológov, ktorí sa dali na právo ako svoj druhý smer. Dokonca poznám jedného dvojnásobného doktora filozofie a medicíny, ktorý si teraz chce spraviť ešte aj doktorát z práva. Až ma mrazí čo bude, keď o dva roky dokončím školu. Trh s právnymi službami je pomaly nasýtený a v čase, keď doštudujú súčasní prváci, bude už právnikov toľko, že nimi budeme môcť asfaltovať morské dno.

V tomto smere je zaujímavé skúmať motívy mladých ľudí, ktorí sa dali na štúdium práva. Keď sa rozprávam s dnešnými prvákmi alebo druhákmi, často prevládajú nejaké povrchné dôvody, ak sa im ale trochu dostanete pod kožu zistíte, že kdesi hlboko je veľmi silné očakávanie. A to akýsi naivný predpoklad, že človek sa do toho zažerie, vykľuje sa z neho génius a pár rokov po skončení školy bude mať vlastnú právnu kanceláriu a príjem ako Ernest Valko. Určite trochu zovšeobecním, ale veľmi veľa uchádzačov o štúdium práva vníma túto školu ako prostriedok k vysokému zárobku pri nízkej intenzite práce. Zabudnite na to! V skutočnosti to bude nielen inak, ale presne naopak.

Ako rastie počet právnikov
Sú to jednoduché počty. Môj prastarý otec vyštudoval v roku 1911 právnickú fakultu budapeštianskej univerzity. V tom čase boli na Hornej Nitre (odkiaľ pochádzal) traja advokáti, vrátane pradedka. Vtedy to bol dobrý biznis. Ľudia sa ešte toľko nezabíjali, nanajvýš dal niekto v krčme niekomu po papuli. Väčšinu jeho agendy tvorili súkromnoprávne spory, keď sa jeho klienti hádali o kus políčka alebo kravičku. Regulovaný počet právnikov však spôsobil, že nikdy nemal núdzu o robotu. Pradedo si kúpil veľký dom, mali služobníctvo a v ňom veľkú knižnicu, plnú originálov súdobých talianskych, francúzskych, nemeckých a anglických autorov. Generácia fin de si?cle totiž čítala cudzích klasikov zásadne v origináli.

Za socializmu to bolo s počtom právnikov podobné. Podľa marxistickej doktríny malo vlastne právo postupne odumrieť a na štúdium ste sa nedostali bez spoľahlivého kádrového profilu. Ak ste klamali o buržoáznom pôvode rodičov, mohlo sa vám stať, že agilní komunisti (ako Milan Čič) vás pred štátnicami vyhodili zo školy ako sa to stalo tomuto chlapcovi.

Existovalo niekoľko štátnych kancelárií právneho poradenstva, aj vo veľkých mestách spravidla len jedna-dve, a to bolo všetko. Boom začal po páde komunizmu. Panoval nedostatok právnikov, okrem domácej prišla aj zahraničná klientela a kto bol šikovný, podchytil si najlukratívnejšie zákazky. Presne tu niekde vznikli tí mediálne známi a zámožní právnici ako Fedor Flašík, Ján Čarnogurský ml. alebo Ernest Valko. Dnes nám učitelia hovoria, že právnikov je naozaj veľa, no dobrých právnikov je stále málo. Chcú nás tým povzbudiť, ale ich slová majú akúsi zvláštnu pachuť.

Ako právnici prichádzajú o ilúzie
Skutočnosť, že toľko adeptov na právnické štúdium ho ide študovať, lebo si od štúdia sľubuje akosi automaticky dobrú prácu s vysokým platom, je znepokojujúca. Je to jeden z príznakov toho, že veľa Slovákov stále hľadá akúsi šedivú prostrednosť istoty a sú kedykoľvek pripravení dať jej prednosť pred slobodou a vzrušujúcimi príležitosťami, ktoré prináša ako na bežiacom páse. Tejto logiky „istôt“ sa však nevzdávajú ani moji pedagógovia. V priemere tristo krát za semester sa nás každý vyučujúci vypytuje, čo chceme robiť po škole.

Na túto otázku som už alergický. Viem ja, ako bude trh s právnymi službami vyzerať, keď doštudujem? Čo ja viem, koho dovtedy stretnem, kde si nájdem akú ponuku, alebo čo mi trkne v lebeni? Nie, keď som bol malý chlapec, netúžil som mať biele vlasy ako Ben Matlock a Ally McBielová nebola moja prvá platonická láska. Ani som nečítal nič od Johna Grishama.

Na rozdiel od hrdinov filmu Ako básnici prichádzajú o ilúzie, nemám doma uschovaný graf, v ktorom je na rok presne naplánované moje prvé dieťa, kúpa prvého trabantu a medzitým dovolenka v Juhoslávií. Môj cieľový prístav sa nevolá „Sudca Najvyššieho súdu“, ani „Najlepší trestný obhajca v republike“. Môj prístav sa volá „Šťastie a spokojnosť“ a pripúšťam, že možností ako k nemu doplávať je nekonečné množstvo. Štúdium práva beriem ako základnú školu života a popritom mám chvalabohu dosť času intenzívne študovať všetko, čo ma zaujíma. A to je možno istejšia cesta k úspechu, než len snažiť sa vyštudovať nejakú prestížnu univerzitu. Ako hovoria Židia: „Rob, čo ťa baví a peniaze i sláva sa už dostavia samé.“

O právnikoch sa vraví, že hovoria do všetkého, ale skutočne sa rozumejú len máločomu. Že tento predsudok je pravdivý, dokazujú príklady Fica, Mečiara, Cupera a niekto by mohol dodať, že aj autora tohto článku. Na druhej strane, možno práve táto vlastnosť robí z právnika ideálneho kandidáta pre akékoľvek zamestnanie - od zametača chodníkov po prezidenta republiky. Od štátnej správy, cez politiku, justíciu, advokáciu až po manažérsku pozíciu v nejakej firme.

Celé je to o deľbe práce. Ekonómovia často tvrdia, že deľba práce je o tom - obchodovať s tým, čo dokážeme najlacnejšie vyrobiť. Omyl! V deľbe práce ide o to vyrábať, čo vieme najdrahšie predať. Príliš často túžime kráčať po vychodených chodníčkoch. Príliš radi sa zaraďujeme do zástupu tých, čo uverili dnes už neaktuálnej rade rodičov: „Dobre sa v škole uč a potom si nájdi dobre zaplatené zamestnanie“. Najlepšie také, kde zostaneš až do dôchodku.

Málo používame vlastnú hlavu a namiesto učenia sa na cudzích chybách nie sme schopní ani poučiť sa z vlastných. Toto je dojem, ktorý mám z mnohých mojich konškolákov. Príliš ľahko veria tomu, čo im doma nakukali rodičia a v škole učitelia. Vari je to len môj pocit, že to najdôležitejšie sa v škole neučí?

Ďalšie články zo stredy 27. augusta 2006
Juraj Malíček: Ten druhý svet, skutočný!
Peter Pišťanek: Sex na jednu noc
Michaela Malíčková: Ako baletka a hiphoper k šťastnej budúcnosti prišli