Je Mečiar slovenskou obdobou Havla?

Keby strážnici prehovorili
Pred asi štyrmi rokmi som mal možnosť absolvovať súkromnú prehliadku budovy NR SR aj priľahlého bratislavského hradu. Po priestoroch, kde sa u nás tvorí oficiálna moc, ma sprevádzal starý strážnik, ktorý tam bol už za komunistov. Bol to tak trochu cynik, nemal ilúzie o nijakom politikovi a tvrdil, že všetky garnitúry tvorili po ľudskej stránke rovnaké hovädá.
Keďže strážnik si veľa pamätal, porozprával mi aj pár pikantných zážitkov z blízkej minulosti. Napríklad ako sa Jakeš s Lenártom, spití pod obraz, jedného večera vracali na hrad, pričom ovracali služobné auto i šoféra. Alebo kam sa zvykol Mečiar utiahnuť so svojimi poradkyňami pre všetko... Keďže hrad bol slovenským sídlom prezidenta ČSFR a chvíľu v ňom bačoval aj Michal Kováč, na pretras prišli aj naši bývalí prezidenti.

„Toto je gauč, na ktorom raz dospával opitý Václav Havel po jednom divokom fláme v roku 1990,“ povedal mi, ukazujúc na ošumelý kus zariadenia v bývalých priestoroch prezidenta.

„Zaujímavé,“ odvetil som. Nevedel som, čo iné mám na to povedať. Zdalo sa mi to trocha trápne, lebo vtedy som považoval Havla za morálnu autoritu, pri ktorej by som niečo také nepredpokladal. To bolo, samozrejme, naivné, Václav Havel bol vždy dramatik a bohém, takže tam by vysoká spotreba rôznorodých omamných látok akosi nemala prekvapovať.

Nie je Vašek ako Vašek
Na tú príhodu som veľmi rýchlo zabudol, no môj pohľad na bývalého československého prezidenta sa aj tak postupne posúval. Dnes vidím Václava Havla oveľa realistickejšie a najmä inak. Ako som sa postupne oboznamoval s politickým dianím a pozadím vývoja v Českej republike, musel som uznať, že v podobných názorových súradniciach ako ja sa tam nepohybuje Václav Havel, ale skôr jeho večný politický protivník Václav Klaus.
Po tom, ako sa Václav Havel pred pár mesiacmi dôrazne vymedzil voči odmietavému postoju prezidenta Klausa vo veci zákona o registrovaných partnerstvách, aby vzápätí predniesol svoje pamätné slová o „rodine ako teľatníku“, nadobro u mňa stratil akýkoľvek kredit. Vtedy sa mi z podvedomia opäť vybavil obraz dramatika, čo sa spamätáva z opice na bratislavskom hrade.
U mnohých Slovákov požívajú istú úctu obaja. Aj Klaus ako ekonóm, aj Havel ako mravná autorita. Na obsah ich vzájomného sporu sa však oplatí pozrieť bližšie. Tu chcem uviesť niečo paradoxné. U nás, najmä v 90. rokoch, často zaznievala floskula o tom, že Václav Klaus je inteligentnejšou a kultivovanejšou českou obdobou Vladimíra Mečiara. Tento pohľad vznikol, pretože spolu rozdelili Československo. Automaticky sa medzi nich kládlo znamienko rovnosti.

Dovolím si vysloviť kacírsky názor: českou obdobou Vladimíra Mečiara nie je Václav Klaus, ale skôr Václav Havel!

Havel a Mečiar
Václav Havel a Vladimír Mečiar si nikdy dobre nerozumeli. Slovenský nadsamec sa raz, v slabom momente, federálnemu prezidentovi veľmi otvoril a neskôr túto sentimentálnu chvíľku dosť ľutoval. Na prvý pohľad by tí dvaja nemohli byť odlišnejší. Jeden je boxer a intuitívny vodca, druhý dramatik a nepraktický intelektuál. Jeden po celé 90. roky fungoval ako nacionálny socialista, druhý je ľavicovým liberálom. Jeden sa preslávil vo svete výrokom: „Pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou.“ Druhý slovami: „Takú ti jednu j..nem, že sa nespamätáš.“ No paralely medzi nimi predsa len existujú. A to v tom, ako sa postavili k najdôležitejšej otázke 90. rokov.

Tesne po prevrate stáli Česi aj Slováci jednak pred problémom transformácie totalitného štátu na normálnu parlamentnú demokraciu a pred zmenou centrálne plánovanej ekonomiky na trhové hospodárstvo. V oboch krajinách existovali tri hlavné odpovede na problém transformácie. Komunisti a časť starých štruktúr chceli zachovať socializmus. Týchto ľudí bola však menšina, či už na Slovensku, alebo v Čechách. Potom tu bola skupina, ktorá chcela krajinu čo najskôr reformovať a mať z toho liberálnu demokraciu s otvorenou, slobodnou ekonomikou.
A potom tu bola tretia skupina. Hlásatelia najrôznejších tretích ciest. Ľudia, ktorí nechceli socializmus, ale neželali si ani kapitalizmus západného strihu. To boli najtvrdší odporcovia transformácie, v Čechách i na Slovensku. Je veľké šťastie, že to na začiatku chytil do rúk rozhodný Klaus, ktorý v roku 1991 liberalizoval ceny a zahraničný obchod.

Každopádne, Havel s Mečiarom majú spoločné to, že transformáciu podporovali len podmienečne a obaja skôr hlásali akési tretie cesty, poprípade zlaté stredné cesty. U nás existuje dodnes protitransformačná voličská väčšina nacionalistov a socialistov, ktorá volí politických exotov. Dve tretiny Slovákov nostalgicky snívali o dubčekovskom „socializme s ľudskou tvárou“ a v praxi jej politickí reprezentanti (s Mečiarom na čele) uskutočňovali experimenty typu „tvorba slovenskej kapitálovej vrstvy“ v podobe privatizácie najvernejším.
Voliči HZDS, SNS a ZRS v 90. rokoch nechceli návrat socializmu, ale ani kapitalizmus. Chceli zlatú strednú cestu. Niečo tretie, najlepšie také, čo spája výhody oboch systémov a žiadnu z nevýhod. Chceli naďalej socialisticky pracovať, ale kapitalisticky si užívať. Proste chceli guľatý štvorec. 

Havloidná tretia cesta 
V ČR proti reformám nestáli také vulgárne predstavy o „tretej ceste“ ako u nás. Tam ich reprezentovali ľudia ako Václav Havel, Jiří Dienstbier, Jiří Pehe, atď. Títo ľudia nemali záujem o každodennú prózu parlamentnej demokracie. Klaus založil v podobe ODS štandardnú pravicovú stranu, ale jeho bývalí spolupracovníci z Občianskeho fóra to považovali za predčasné. Oni snívali o akejsi „nepolitickej politike“, ktorá bude tvorená inak než v prostredí straníckych sekretariátov a nudných ústavných procedúr.
Ľavicovo-liberálni českí intelektuáli, na čele s ich vtedajším prezidentom, kvetnato a poeticky snívali o tomto ideáli, len vždy mali problém pretaviť ho do nejakej konkrétnej, hmatateľnej  podoby. No a keď sa tieto ideály nenaplnili, dostali českí pseudohumanisti z povolania „blbou náladu“.
Ani v ekonomickej rovine neboli títo ľudia na strane kapitalizmu. Ten v ich očiach zosobňovala zlá globalizácia, hladujúce deti v Afrike, znečisťovanie prírody a kultúrne barbarstvo. Tu je zaujímavé, že mnohí z českých ľavicových liberálov boli umelci a už bezprostredne po prevrate sa dostali s Klausom do sporu, pretože on hovoril o skončení štedrého subvencovania kultúry.
Ekonomicky sa ľudia okolo Havla videli v projektoch Boba Geldofa a Bona Voxa, prípadne v treťosektorovom aktivizme Georgea Sorosa. Ten síce na kapitalizme dobre zarába, no vo svojich knižkách zastáva voči nemu vyložene kritické pozície.

Ľavicoví liberáli na Slovensku
Samozrejme, účelom tohto textu nie je ani glorifikovať Klausa, ani démonizovať Havla. Nikto nikdy nevezme Havlovi jeho odvážne disidentské postoje za totality. Je tiež nesporné, že si aj za hranicami uchoval rešpekt a v 90. rokoch mala Česká republika aj vďaka nemu vo svete dobrý cveng.
Na strane druhej, Klaus ako premiér v istej chvíli prestal napĺňať proreformné slová reformnými činmi. Osem rokov vlády sociálnej demokracie a súčasný pat na českej politickej scéne ide aj na jeho triko. Je dobré, že je dnes prezidentom. Tam môže svoje (správne a potrebné) názory hlásať bez potreby napĺňať ich konkrétnymi činmi. Vďaka tomu, že je hlavou štátu, ho počúvajú, aj keď nejaké rázne skutky v rámci reprezentatívnej funkcie ani nemôžu nasledovať.

Netreba však obísť ani slovenských ľavicových liberálov. Od tých českých sa veľmi neodlišujú. Kto chcel spoznať našich salónnych marxis

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [39]