Zlým sveta žiť, dobrí utrú hubu!

Prišiel mail so žiadosťou o pomoc. Preposlať, alebo nie? Samozrejme, že nie, hoci je ten mail srdcervúci a v horšom prípade s fotkou. Ani ich neotváram, ale občas sa stane. Situácia, ktorá sa dá vyriešiť dvoma klikmi a už letí za hlavu, sa razom zmení na etickú dilemu človeka, čo by asi aj pomohol, ale nechce byť za blbca. Aspoň sám pred sebou nie.

Decku tak v piatich rokoch dôjde, že dobré konce sú fikcia, že tu fungujeme inak. Ak nejakí sme, tak kovaní v nedôvere, lebo tí, čo dôverujú, zvyknú na to doplatiť. „Dôveruj, ale preveruj“ je príliš komplikované, zdĺhavé a bez zaručeného výsledku, a tak sa radšej opierame o „za dobrotu na žobrotu“. Inak sa ani nedá, ak by sme troškou prispeli každému, kto to naozaj potrebuje, skončili by sme sami tam kdesi inde, odkázaní na nastavovanie ruky. Alebo by sme sa zodrali v robote. Aj to je cesta, ale dávať menej alebo aj nič a sami nebyť odkázaní na pomoc je nám bližšie.

Charita je dobrá vec, dáva nám možnosť kúpiť si pocit, že sme dobrí ľudia. Sám tomu síce neverím, ale to teraz nie je dôležité. Dôležité je, či preposlať, alebo nie. Súcit a solidarita našepkávajú áno, rozum protestuje. Nikto od nás nechce hotovosť, len preposlať mail, tak prečo je to problém? A je to vôbec problém?

Ak človek vníma vlastný mailbox ako súčasť súkromia, čosi problematické na tom preposielaní asi bude. Prečo by som sa sám mal zbavovať zodpovednosti tým, že zodpovednosť prehodím ako štafetový kolík komusi ďalšiemu? Mám právo robiť prostredníka mailom na ceste od cudzích ľudí k ešte cudzejším? Asi nie, určite nie, ale čo ak by to naozaj pomohlo? Môže to pomôcť?

Neviem, keby som vedel, prepošlem mail a nie je problém. Ja však podobné maily nepreposielam, aj keď ich náhodou otvorím. Že sa sám stávam obeťou emocionálneho vydierania, mi neprekáža, no nechcem sa podieľať na vydieraní niekoho ďalšieho. Je to sebecké, pripúšťam, ale radšej takto ako inak. Možno robím chybu, dokonca by som ju rád robil, len by som chcel vedieť, že je to chyba.

Každopádne, na všetky tie putovné záležitosti, ktoré parazitujú na pocite spolupatričnosti, prípadne na obavách, by mal existovať paragraf. Mohol by to byť zločin parazitovania na prirodzenej ľudskej súdržnosti a každý, kto by čímsi takýmto kontaminoval naše súkromie, šiel by na chvíľku sedieť. Na samotku, tak na pol roka, aby mu naozaj začala chýbať ľudská spoločnosť. Tá ľudská spoločnosť, na ktorej rozklade sa on podpísal putovným mailom.

Lebo napriek všetkému máme stále tendenciu dôverovať si. Aspoň niektorí z nás, z vás, z nich. Myslím, že tá tendencia je úplne v poriadku, v poriadku nie je jej zneužívanie.

A teraz si predstavím toho zúfalého človeka, čo naozaj zariadil, aby dostal za každý odoslaný e-mail, za každý článok v reťazi nejakú tú korunku a urobil to v dobrej viere, že radšej takto, nech si ľudia preposielajú maily, ako tak, že od nich bude priamo drankať peniaze. Teraz číta úvodník a preklína toho blbca, čo mu jeho koncept kazí a nemal by, lebo teraz je to naozaj.

Vážený autor putovného mailu, prepáč, nechcem ti kaziť tvoj koncept, ale nedôverujem ti natoľko, aby som tvoj mail poslal ďalej. Nedôverujem ti preto, že si skúsil rozhodnúť za mňa. Hodil si na mňa zodpovednosť, možno dúfajúc v moju prirodzenú dobrotu, ale skôr v nádeji, že sa jej budem chcieť zbaviť a tvoj mail prepošlem ďalej. Nestalo sa tak, je mi ľúto tvojho popáleného dieťatka, ale narazil si na zlého človeka. Lebo predstava, že som zlý, je mi bližšia ako fakt, že sa niekým nechám manipulovať.

Ďalšie články zo stredy 4. októbra 2006
Lukáš Krivošík: Stop mediálnemu výpalníctvu!
Peter Pišťanek: Dieťa a sex
Imrich Rešeta ml.: Trojnásobný pôvabný francúzsky import