Láskavý cynizmus, cynická láskavosť

Zimomriavky mi naskakovali po celom tele pri prvom počutí balady Stay od Shakespeare`s Sisters a sledovaní videoklipu k nej. Atmosféru toho kúska si isto pamätá každý, kto ho videl. Dodalo mu ju prostredie, vizáž oboch speváčok aj herecký výkon Siobhan Faheyovej, ktorej stvárnenie smrti sa vďaka stavu ozajstnej opitosti podarilo veľmi originálne. Jej grimasy a tackanie sa po schodoch prezentovali pani Smrť ako celkom sympatickú bytosť so zmyslom pre humor. Menej vtipne pôsobí hlavná rola druhej speváčky z dvojice, Marcelly Detroitovej. Tá predstavuje nešťastnú družku nezmierenú so smrťou svojho druha. Prosí ho, aby ju neopúšťal, aby s ňou zostal a keď si po neho príde Smrť, odhodlane s ňou o jeho život bojuje.

Najväčšia bitka nie je tá so smrťou

Snaha zachovať pri živote blízkeho človeka je ľudstvu stále vlastnejšia. Sme schopní urobiť hocičo preto, len nech neutrpíme ťažkú stratu. Sme pripravení pre blízkych, chorobou zoslabnutých ľudí zniesť aj modré z neba. A teda chorých presviedčame, že zostať s nami bude pre nich výhodné. Využívame takýto malý obchodný trik, aby sme vykupčili život a tiež mali dobrý pocit, že pre záchranu blížneho svojho sme urobili možné aj nemožné.

Často sa však stáva, že tú najdôležitejšiu bitku o život príbuzného musíme vybojovať priamo s ním. Počas liečby sa vyskytujú krízy, pri ktorých akoby už nechcel v boji s chorobou pohnúť ani prstom. Nemôže za to, dostal sa na hranicu osobnej pevnosti a záleží od vlastností jeho tela a psychiky a stavu okolitého prostredia, či sa vráti do normálu, zostane trvalo deformovaný, alebo sa definitívne zlomí. Z technických učebníc vieme, že existujú materiály, ktoré pri ohybe reagujú tak, že sa nezlomia pri najväčšom tlaku na ne vyvíjanom. Prasknú až vtedy, keď sa tlak zníži a potom sa nepatrne – zďaleka nie na maximálnu úroveň – opätovne zvýši.

Počas ťažkej choroby vznikajú obdobia takého ohromného vypätia, že pacient aj jeho najbližší si denno-denne vravia, že ak sa to bude opakovať aj zajtra, tak to už istotne nezvládnu a zlomia sa. V skutočnosti sa nezlomia. Keď sa stav začne zlepšovať, vydýchnu si, že už majú najhoršie za sebou a všetko sa bude len zlepšovať. Ale pozor na to. To najťažšie môže ešte len prísť.

Zabila ju ohľaduplnosť
Pani v stredných rokoch absolvovala operáciu a následne chemoterapiu na onkológii. Bola už úplne na dne, myslela si, že ďalšiu dávku už nevydrží. Ale zvládla to a ešte pred Vianocami sa na všeobecnú radosť dostala domov. Pomaličky jej začalo chutiť jesť, nepatrný prírastok na váhe bol čoraz optimistickejší. Koncom januára chytila nejaký vírus, ktorý sa prejavil žalúdočnými a črevnými ťažkosťami. Nebola schopná v sebe nič udržať a slabla ako mucha. Veľmi dôrazne odmietla návštevu nemocnice, do manžela húdla, že ak ju má ešte rád, tak ju nebude nútiť vrátiť sa tam, lebo tam určite zomrie. A to ešte predsa nechce. Aj tak nemá nikto právo ju hospitalizovať proti jej vôli. Celá rodina sa mohla postaviť na hlavu, nič nepomohlo a manžel v záujme preukázania svojej lásky so slzami v očiach na ňu už netlačil. Len ju s nehou opatroval. Keď zoslabla natoľko, že už ani nevnímala okolie a nič, čo sa s ňou dialo, do nemocnice ju dopravili. Lenže organizmus bol natoľko dehydrovaný a oslabený, že jej tam už pomôcť nedokázali. Nezomrela na rakovinu, zabila ju obyčajná črevná chrípka. A nekonečná ohľaduplnosť.

Zachránil ho cynizmus
Inému pacientovi pri prepúšťaní oznámili, aby prišiel o dva týždne na kontrolu, že mu pravdepodobne bude treba ešte absolvovať menší chirurgický zákrok. Prešiel mesiac, prešli aj dva, a on do nemocnice odmietal ísť čo i len po lieky. Avizované ťažkosti z ožarovania mu dávali zabrať. Vyhlásil, že radšej umrie doma, ako by sa trepal do nemocnice a svoj stav si nechal ďalším zásahom do organizmu ešte skomplikovať. Apely od rodiny ignoroval. Tvrdil, že už končí a že jediné, čo od nich žiada, je zabezpečenie liekov. Chudol, cez deň spal, v noci bezcieľne buntošil po byte. Po opakujúcich sa prebdených nociach dovtedy trpezlivá manželka dosiahla medznú hodnotu svojej pevnosti. Jedného pekného rána zvýšeným hlasom vyhlásila, že na manžela kašle a viac k lekárovi namiesto neho nepôjde. Neveril vlastným ušiam. Žena, ktorá mu má byť nosným pilierom, ho zradila v najťažšej chvíli života. Obvinil ju z krutosti a oznámil, že aj tak už nechce žiť, nech sa teda pozerá, ako v bolestiach umiera. Dostalo sa mu odpovede, že ak chce skončiť so životom, nech to urýchli a urobí tak čo najskôr. Ak totiž nepôjde k lekárovi sám, ona vezme deti a odíde k rodičom. Nemienia sledovať jeho auto-eutanáziu. V nefalšovanej zlosti za sebou zabuchla dvere a nechala ho v prázdnom byte.

Nevídaný cynizmus. Veď si len predstavme takto ťažko chorého. Čo všetko prežil, s čím musí žiť a vyrovnávať sa. A teraz mu strápenému bolesťami a nočnými morami najbližšia osoba na svete povie, aby umrel sám ako pes. Práve tento cynizmus sa však ukázal byť geniálnym, život zachraňujúcim impulzom. Chlapík ešte v ten deň išiel na kontrolu a tam mu po vyšetrení lekár oznámil, že jeho stav vôbec nie je v takom tragickom stave, o akom počas tmavých nocí sám seba presviedčal. Dokonca ani ten zákrok nebude potrebný a čo sa týka liečenej oblasti tela, dostáva sa do úrovne, keď návrat do práce začína byť reálny.

Tvrdosť zaberá lepšie ako prosby
Keď som si teraz po rokoch opätovne pozrela spomínaný videoklip, zimomriavky mi na kožu už nenaskákali. Zažila som situácie, čo ma utvrdili v presvedčení, že emotívne prosby o návrat do života na človeka v agónii neplatia. Tam je namieste ho tíško a odovzdane držať za ruku, nech neumiera sám. Ale ak má šancu na prežitie, a z vyčerpania alebo tvrdohlavosti sa jej bráni, treba využiť všetky prostriedky na dosiahnutie úspechu. Ktoré konkrétne to majú byť, sa všeobecne nedá určiť, každý pacient je iný. Líši sa to z prípadu na prípad. Viacerými pozorovaniami som však došla k záveru, že tvrdosť dokáže zabrať lepšie než prosby. A to nielen v prípadoch ťažkých ochorení, ale v rôznych ťažkých životných obdobiach celkovo. V svetle tohto poznania mi slovné spojenia z nadpisu nepripadajú ako oxymoron.

Ďalšie články z utorka 3. októbra 2006
Ľuba Lacinová: Ak to nebolí, tak to nefunguje
Eli Elias: Kapitola sedemnásta – Let teplovzdušným balónom alebo Ako vychovať vo fašistickom štáte černoška
Ján JoFIX Čičmanec: Záchrana kráľovstva Ehb na vašich pleciach