Nech ten hajzel skočí!

Ani vtedy sa pre horúčavu nedalo zaspať. Nepokojne som sa prehadzovala na posteli, počúvala útržky rozhovorov a klopkanie opätkov oneskorených chodcov. Osviežujúci spánok nie a nie prísť. Konečne sa mi oči začali zatvárať a pomaličky som sa prebárala do hladiny alfa, keď ma vyrušil doďaleka sa rozliehajúci výkrik „Mama, ja skočím!" zo susedstva s odpoveďou o nič tichšou: „Preboha, neskáč!“ Hoci som tušila, o koho asi ide, vyzrela som von. Okno neďaleko toho nášho vypĺňal na piatom poschodí v absťáku sa zmietajúci mladík – známa sídlisková firma. Jednu nohu mal prevesenú cez parapet a nakláňal sa smerom k nepokosenému trávniku a nezostrihanému živému plotu. Za ním lomila rukami jeho strápená a vyplašená matka. Občas vtiahol nohu dnu, potom ju po tichej slovnej výmene znovu vystrčil z okna a hlasný dialóg sa opakoval.

Prišla polícia. Situácia sa na čas stíšila, potom zas prepukol rozruch. A ja som u nás v spálni skonštatovala, že nech už konečne hajzel jeden skočí a bude ticho a raz a navždy aj pokoj na sídlisku. Vykríknuť som sa to neodvážila. Čo by si o mne pomysleli susedia a tiež čo s mojím svedomím, ktoré by sa určite ozývalo, keby takto zvonka povzbudený predsa len skočil? Podobná myšlienka asi nenapadla len mne, ale ostatní pozorovatelia rovnako mlčali. Nakoniec, pochopiteľne, neskočil, polícia ho po dlhšom handrkovaní odviezla, všetko stíchlo a ja som rozrušená nezaspala ďalšie dve hodiny. Túto nedeľu som ho po dlhom čase zazrela v plnom zdraví tlačiaceho kočík na prechádzke s usmievavou matkou. Ničím nepripomína narkomana a niekdajšieho vyvrheľa. Zdá sa, že sa z kritického obdobia dostal. A to podľa všetkého aj vďaka pobytu v nápravnom zariadení, ktoré ako nápravné v tomto prípade výnimočne zafungovalo. Asi je dobre, že neskočil.

Medzitým dorástli alebo sa prisťahovali iní nepríjemní ľudia, a tak je stále možné na niekoho po kútoch nadávať, či dokonca tvrdiť, že predtým to tam až také zlé nebolo. Ich príbuzní, priatelia či veci neznalí obyvatelia si však nič zlé o nich myslieť nemusia. To môže byť len môj pohľad a pohľad niektorých ďalších, čo tušia isté súvislosti. Novú krčmu u nás si otvoril tiež jeden taký pochybný typ. Odjakživa sa prejavoval arogantne a nebol práve vo všeobecnej obľube. Podľa vlastného chvastania aj klebiet prešiel členstvom v jednom známom, okrem iného výpalníckom zoskupení. Hoci v súčasnosti vystupuje slušne, povráva sa, že peniaze, za ktoré podniká, sú zo zdrojov, o ktorých je lepšie nešuškať. Nikdy mu nič nedokázali, u podaktorých (vrátane mňa) je však navždy diskriminovaný prezumpciou viny. Na jeho predošlé vystupovanie sa zabudnúť nedá.

Prostredie tam oproti starej krčme vytvoril príjemné. Klimatizácia funguje, orosené čapujú po čiarku, strik robia poctivý a dobre vychladený, mladá barmanka sa pekne usmieva. Otravný ožran z vedľajšej krčmy sem nepríde, lebo si dobre pamätá, ako sa tam onehdy tunajší pán majiteľ oháňal pištoľou. Hoci tento incident nikdy nikto nenahlásil, v pamäti aj tých najťažších notorikov navždy zostal a vzbudzuje hlboký rešpekt. Teraz sa majiteľ nenápadne vstrebal medzi bezúhonný národ a ešte si aj vyslúžil úctu prináležiacu úspešnému a slušnému človeku. Pre človeka bez amnézie vzniká dilema, či si tam dať, alebo nedať nejaké to pivo po športovej aktivite, alebo radšej zájsť niekam inam, prípadne ísť radšej domov na bublinkovú minerálku.

Je naivné čakať, že bude plakať, keď mu ja konkrétne neurobím tržbu za dve pivá dva razy do mesiaca. Viem, že ma má na háku, podobne ako jeho predošlé kúsky má na háku väčšina „slušných" ľudí na sídlisku. Je dočista rehabilitovaný a čo všetko stváral, paradoxne (okrem pár výnimiek) nezabúdajú len notorici z vedľajšej krčmy, ktorými slušná väčšina opovrhuje. Mládenec z úvodu sa nijakým pre obyvateľstvo prínosným spôsobom nerehabilitoval. Tak je naďalej považovaný za toho starého známeho grázla, čo tu robieval rozruch po nociach. Neprestáva byť negatívnym vzorom, pred ktorým rodičia varujú svoje deti. Napodiv, výpalnícke a násilnícke praktiky pána krčmára sa v takom svetle nespomínajú. Iste, viem, že mu neboli dokázané, chýbali svedkovia a dôkazy. Ale neboli žiadnym tajomstvom a zasahovali do života širšej spoločnosti. Nielen vlastného zdravia a rodiny ako v prípade feťáka.

Zas je horúco a nedá sa zaspať. Na sídlisku je okrem tichých rozhovorov a klopkania opätkov oneskorených chodcov ticho, žiadne vzrušené scény, žiadne vyhrážky. Oči sa mi už-už zatvárajú, ale osviežujúci spánok akosi neprichádza. To preto, že som večer sledovala tie tváre a ich vyjadrenia v televízii. Do hlavy sa natíska myšlienka, že objektívne a pevne stanovená definícia hajzla vlastne neexistuje. Hajzla si definuje každý jednotlivec osobitne a podľa toho jednotlivec aj koná a tak spoluvytvára kredit, prípadne debet účtu danej spoločnosti. Z debetu, hoci nie je ničím výnimočným, mám podvedomý strach. Znamená pre mňa neistotu. Preto sa mi zle zaspáva. Buď zmením moju definíciu a tým aj môj uhol pohľadu na stav spoločenského účtu, alebo budem v najbližšom období chronicky nedospatá.

Ďalšie články z piatka 14. júla 2006
Ester Ralbovská: Romantická prechádzka vidiekom
David Reten: Poďte na last minute!
Imrich Rešeta ml.: Holandský špenát a takmer Bond
Ján JoFIX Čičmanec: Neviditeľný Sam Fisher znovu v akcii