Máte právo volať o pomoc - a to jednoznačne!

Upratovačka v jednej firme sa mi zverila, aký má od včera nedobrý pocit. Keď podvečer umývala okná na kanceláriách, počula zvonku divné ženské pišťanie. Sídlia v priemyselnej, od bežného života dosť odľahlej oblasti. Okolo sú obrovské skladové a výrobné haly a ohradené plochy s materiálom. Nikde nezazrela ani živú dušu, ale krik sa zopakoval asi trikrát. Nevedela, či má volať políciu, alebo si to nevšímať. Rozhodla sa pre to druhé a odvtedy má výčitky, či náhodou neurobila zle. Veď čo ak niekto niekomu ubližoval alebo sa niekto zranil, hoci jasné volanie o pomoc to nebolo. Na druhej strane, možno niekto len náruživo sexoval alebo počúval rádio. Čo si mala z toho vybrať a ako reagovať?

Aj príbuzní pacientov majú právo kričať o pomoc
Tak to už býva s prejavmi človeka navonok. Často volá o pomoc spôsobom, ktorý druhým vôbec nemusí byť jasný. Dokonca ho môžu pochopiť celkom opačne. A potom nešťastník zostáva sám a ešte bezradnejší a pomaly sa prepadá do bahna svojho nešťastia čoraz hlbšie. Napriek tomu to jednoznačné „POMOOOC“ nezakričí. V snahe nestrápniť sa či príliš neobťažovať druhých.

Stretla som pomerne veľa blízkych príbuzných onkologicky chorých pacientov. Sú povahovo rôzni, ale všetci majú spoločnú črtu. Isté svoje pocity priamo nechcú vyjadriť. Akoby im niekto imaginárny prečítal ich práva a oni sa s nimi stotožnili. A tak si v súvislosti s touto situáciou vezmú za svoje, že majú právo mlčať, majú právo znášať, majú právo vydržať. Všetko, čo urobia bez využitia týchto svojich práv, bude pri súde použité proti nim.

Realita, na ktorú sa vo filmoch zvykne zabúdať
Kde-tu sa v prvoplánovo dojímavých častiach filmov objaví v rôznych mutáciách scéna, v ktorej ťažko chorý človek s nevýslovnou vďakou v očiach dáva najavo, ako si váži, čo pre neho jeho blízky robil a robí. A ten blízky je dojatý a vďačný za tú vďaku. Potom s ešte väčšou snahou a pochopením prijíma svoj údel, a tak divákovi obaja vytvárajú obraz vzorových vzťahov v najťažších životných situáciách.
Možno hneď na druhý deň po filme príde znenazdajky skutočná rana osudu. Obaja doteraz len diváci sa stávajú aktérmi v krutej a neprikrášlenej reality šou a zrazu sú zmätení, lebo toto ich predstavenie má od filmového stvárnenia dosť ďaleko. Spomenutej dojímavej scéne, ktorá sa v skutočnom živote, samozrejme, tiež môže objaviť, predchádza totiž množstvo iných, ktoré však už verejne prezentované bývajú len zriedkavo. Ide o tie fázy ochorenia, v ktorých chorý prechádza raz sebaľútosťou, potom hnevom a vybíja si ich na tom, kto mu je najbližšie, v domnienke, že jeho utrpenie je to najhoršie, a teda chce kus z neho preniesť na inú osobu.

Kto chce byť verejným slabochom?
A tá ho absorbuje, mixuje s vlastným, lebo komu sa už len pôjde vyžalovať? Teda môže, snáď aj niekto uverí, že okrem strachu o život blízkeho človeka môže trpieť súčasne aj jeho nevraživosťou, niekedy až zlomyseľnosťou. Ale do úplných dôsledkov to pochopí len ten, kto niečím podobným už niekedy prešiel a súčasne si odvtedy toto obdobie nezidealizoval. Všetci ostatní odpovedia v zmysle, že áno, je to ťažké, ale treba vydržať, veď to, čo prežíva chorý, neprežíva nikto iný. Chorého pochopia všetci, tam empatia nechýba. Človeka vedľa neho však akoby považovali za železobetónový stĺp, ktorý slúži len na to, aby podopieral často ešte aj ostatné strápené príbuzenstvo. Ak situáciu nezvládne, je to slaboch, ktorý zlyhal v najdôležitejšej úlohe, ak to zvláda, je všetko, ako má byť. A najlepšie je, ak sa vôbec nesťažuje a usmieva sa. Vtedy sa mu dostane aj uznania, ako všetko super zvláda. Kto by nepristúpil na túto hru? Kto chce byť verejným slabochom? Málokto, chválu za svoju povahu a postoj túži dosiahnuť každý. Hlavne keď je presvedčený, že inde to takto funguje a že ten problém cíti len on jediný. To, že večer potom nevie zaspať od únavy a do krajnosti vybičovaných nervov, vidí len mokrá poduška.

Obetavý záletník a sebecky verná matka
Poznám dva odlišné prípady zvládania takej záťaže. Jeden sa týka manžela na smrť chorej ženy, ktorý napriek tomu, že ju vzorne opatroval, si dovolil mať priateľku. V príbuzenstve a susedstve sa dvihla voči nemu vlna odporu. Pritom možno ona jediná mu dávala silu zvládnuť nenormálnu záťaž až do konca.
Druhý je o okolím uznávanej žene, ktorá sa o chorého muža starala tak obetavo, že nevidela nič okolo, ani seba a už ani svoje deti. Znášala hrdinsky jeho nálady a výčitky, až nakoniec akosi prišla na to, že chorobu si zaslúžila skôr ona a zakrátko po ňom skutočne umrela. Názor na ich postoje bol iný v čase, kým boli najbližšími príbuznými smrteľne chorého človeka a iný potom, keď sa situácia v oboch prípadoch skončila rovnako – jeho smrťou. Muž prestal byť neverník, naopak, bol považovaný za silného, lebo zotrval v trápení s manželkou až do konca, ani nezačal piť, ani sa nevykašľal na dcérku, zabezpečil jej dokonca druhú starostlivú mamu, teda niekoho, kto jej vie žensky poradiť v zložitom období puberty. Obetavá žena, čo nasledovala muža až za hrob, si síce od okolia ani neskôr hanbu nevyslúžila, ale zato jej deti ešte ani v dospelosti nevedia v kútiku duše odpustiť, že ich takto nechala napospas ťažkému osudu. Ozajstnú podporu potrebovali obaja v reálnom čase, nie až akúsi hodnotiacu správu doslova po funuse.

Stačí, ako zvyčajne, tak málo!
Málokto je taký dokonalý psychológ, aby vedel na základe vonkajších prejavov druhého určiť, čo vlastne potrebuje. Či pomoc, alebo pochvalu. Či sa cíti v skutočnosti tak, ako sa nám do očí javí. V situácii človeka, starajúceho sa o veľmi ťažko chorého, to dokonca nemusí byť jasné, ani keď to priamo vysloví. A dovoliť si chodiť k skutočnému psychológovi si hlavne vtedy môže dovoliť málokto. Pritom netreba robiť niečo veľké, ponúkať peniaze alebo svoje vlastné opatrovateľské služby. Stačí, ako zvyčajne v medziľudských vzťahoch, úplne málo. Len uveriť mu, že nechce nikoho ohovárať, vypočuť si jeho ponosy, pochopiť ich a zaujímať sa chvíľu o neho samého viac než o objekt jeho trápenia. Kto má takéto pochopenie v svojom okolí, ten sa nielen lepšie sám cíti, ale pozitívne to pocítia aj všetci ostatní, na čele s tým, na koho adresu tie ponosy boli pôvodne určené.

Ďalšie články z pondelka 5. júna 2006
Barbora Tinková: IT samčekovia a ich teritórium
Miroslav Ulman: Ornella Muti v slovenskom filme 
Peter Pišťanek: Záchrancovia kultúry