Kapitola sedemnásta - Let teplovzdušným balónom alebo Ako vychovať vo fašistickom štáte černoška

V sobotu ráno som sa zobudila s ľahučkou exogénnou depkou, poneváč ma čakala rodinná oslava a tá sa vždy končí rovnako. Trieskam dvermi a odchádzam. Varila som si kávu s pocitom odsúdenca, ktorý vie, že tú popravu dnes, bohužiaľ, musí absolvovať a závistlivo sledovala uštvané manželky mieriace do najbližších potravín.

Dnes bol na programe rodinný obed na tému Dodovej šesťdesiatky a potom nezriadená žúrka s jeho kamošmi v penzijnom veku. Najprv som fičala na letisko pre segru, ktorá sa zasa raz hecla a vysolila nekresťanské prachy za letenku z Elej, aby prezentovala svoju oddanosť a lásku k rodičom.

Vyzerala jak zdechlá fretka a na takej istej úrovni aj komunikovala, tak sme ju s Lele nechali, nech sa tých padesát kilákov na chalupu trošku prespí. Ešte aj Lele pochopila, že je segra v stave, v akom sa neoddá ani len vymáhať americké podarúnky, a tak si nasadila slúchadlá a počúvala neskrotný slovenský rep.

Keď sme dorazili na Trajdalky, matka sa zasa tvárila jak v slovenskej rodinnej dráme. V bodkovanej zástere prezentovala blížiace sa teplo rodinného kozuba mávaním z okna. Ešte sme si ako vždy vypočuli, že kde sa zasa flákame, že fšetko musí zohrievať a neobmäkčila ju ani zmeškaná esemeska o polhodinovom meškaní lietadla.

Po hovädzej polievke sa mi motýle v bruchu trocha upokojili, ale iba na chvíľu, kým Lele nepozbierala polievkové taniere a na stole sa neocitol druhý chod. „Nemáš neperlivú minerálku, mami?“ opýtala sa nevinným tónom segra. Vždy to, na rozdiel odo mňa, s matkou vedela.

„Nemám,“ povedala matka previnilo. „Ale poobede zbehnem do obchodu.“

„Som s Tierim tehotná,“ povedala segra tónom, akoby ďalej riešila minerálku a narvala si do úst štyri hranolky naraz.

Až keď Lele rachla príbor o tanier a zajačala „Jééj, ty budeš mať malého černoška!“, dopálilo aj nám ostatným, o čo tu vlastne ide.

„Ježišikriste,“ povedal Dodo po chvíli záhrobného ticha, vstal od svojho obľúbeného stredne prepečeného bifteku a šiel si von zapáliť.

Matka kukala na segru jak puk a nevedela sa rozhodnúť, či sa má, alebo nemá tešiť, alebo že čo vlastne. A tak jej segra pomohla: „Rozišli sme sa.“

„Ježišikriste,“ povedala sucho tentoraz matka a s cigaretou v ruke nasledovala Doda do záhrady.

Segra s pokojom Angličana dorazila matkin aj Dodov biftek, spásla moje nedojedené hranolky, elegantne si odgrgla a povedala: „Ty kokos, žerem teraz jak kyselina.“

„Jééj, ja sa tak teším, budem ho kočíkovať, dobre? Aký pekný darček pre Doda,“ povedala Lele.

„Dobre, ale teraz nás chvíľu nechaj,“ odbila som to úžasné nadšené dieťa.

Segra bola v peknom štvrtom mesiaci, nervy obalené tukom a fakt som mala pocit, že má fšetko v paži. Zjavne si to už dávno vyriešila.

Keď sme vyšli o polhodku do záhrady, naši ešte stále sedeli na hojdačke, fajčili jednu od druhej a hľadeli kamsi na nedozerný záhorácky horizont.

„A kde budeš rodiť?“ opýtala sa matka prakticky, aby zasa raz nemusela riešiť podstatné otázky.

„Ja neviem.“

„Ja len, že či si uvedomuješ, v akej fašistickej krajine žijeme a čo budeš prežívať, keď to dieťa bude chodiť do školy, a ako sa bude cítiť to dieťa, na to si nemyslela?“

„Nie, oci. Ja neviem. Ja ešte vôbec neviem, či budem žiť tu, alebo v Elej.“

„To by si mi neurobila. Ako chceš vychovávať sama dieťa? Bez muža!!!“

„Tak ako ja, napríklad?“ pípla som podrývačne.

Dodo s matkou na mňa vrhli vražedné pohľady „Licence to kill“.

Pri bráničke zazvonili ako na zavolanie tri rómske dievčatká: „Dobrý déééň! Dobrýýýýý déééň! Dobrý déééééň!“ pozdravili trojhlasne. „Tetó, móže ít s náma Lele na koprivu?“

„Na čo?“

„Ná, pro koprivu.“

„Ale načo?“

„Náč? Ná pro húsatká!“

„Jéééj, vy máte húsatká, a my budeme mať bábätko!“ rozbehla sa za nimi Lele a vykročili poza humno.

Odtiahla som segru do kuchyne pod zámienkou varenia kávy. „Ty, vieš čo, ja radšej hneď po káve vypadnem, než si to zasa odserem aj za teba,“ povedala som jej.

„Zober ma so sebou. Za chvíľu sa sem nahrnú tie ich návštevy a mňa z tých zhulených penzistov a ich woodstockovej hudobnej produkcie jebne.“

„Ty, ja neviem, či sa to hodí, mám stretko s Taríkom, že má pre nás s Lele nejaké prekvapko.“

„A už ste si konečne šuchli?“

„Nejako to furt nevychádza.“

„Tak aj tak dnes nebudete trtkať, keď ide aj Lele, tak to už fakt môžem ísť aj ja,“ povedala segra spôsobom, akým si tehotná žena vyžaduje náležitý rešpekt, a tak sme zbalili fidlátka, dali sme našim čas na rozmyslenie a šli.

Na hodoch voňali lokše, cigánska a šecky tie veci a segru pri každom stánku napínalo z niečoho celkom iného. Pri fontáne sme uvideli Taríka. Lele sa k nemu radostne rozbehla a skočila mu do náručia.

„Ahoj, ahoj, my budeme mať bábätko!“

Tarík ju položil na zem, zbledol a oprel do mňa pohľad umierajúcej lane.

„Nóó! Černoška, malého,“ pokračovala Lele.

„Nie my! Ona!“ prehodila som horúci zemiak na segru. Zatvárila som sa, akože má lepru a ja s ňou ale fakt nemám nič spoločné .

Taríkovi chvíľu trvalo, než mu dopálilo, že o mňa tu tentoraz výnimočne nejde. Strašne sa potešil a so širokým úsmevom povedal: „Blahoželám. Vidíš, tá si vie vybrať, to je genetická informácia jak víno.“

Potom vzal Lele za ruku, že teda ideme na to prekvapko.

Na čistinke za stánkami sa vznášal obrovský farebný teplovzdušný balón s nápisom „Výroba lokší, Staneková Alžbeta, Borský Svätý Jur“.

„Tak nastupujte, dámy!“

Po pätnásťminútovej scénke, že nejdem, som za mohutného povzbudzovania ostatnej posádky a buzerácie teplovzdušného pilota vliezla do koša. Nohy sa mi chveli ako nikdy v živote. Tarík sa z toho rehotal. On má hrozne rád, keď som mimo.

Objal ma okolo pliec a povedal: „Neboj sa. Ja som tu s tebou.“

„Aj ja,“ povedala Lele. „No a ešte aj ja,“ povedala sarkasticky aj segra, a tak som sa teda snažila nebáť. Sledovala som krajinu pod sebou, ako sa pomaly vzďaľuje a odrazu som mala pocit, ako keď v snoch lietam. Déj? vu prešlo do intenzívneho štádia, ale čosi mi hovorilo, že táto úžasná chvíľa nemôže trvať večne. Mne sa predsa takéto romantické veci v živote nestávajú. Balón plavne stúpal povetrím a ja som sa už celkom prestala báť. Odrazu som videla svoj doterajší život ako na dlani a všetko mi bolo na moment jasné. Až do chvíle, kým sa segra nenahla cez okraj koša a nezačala tichučko zvracať Dodov biftek.

---

Ďalšie články z utorka 3. októbra 2006
Ľuba Lacinová: Ak to nebolí, tak to nefunguje
Jana Kováčová: Láskavý cynizmus, cynická láskavosť
Ján JoFIX Čičmanec: Záchrana kráľovstva Ehb na vašich pleciach

Eli Elias  viac od autora »