Vyplatí sa predvolebné lži posudzovať z hľadiska výsledku?

V autobuse sa občas ráno stretávam so staršou kolegyňou. Po vystúpení musíme prejsť cez viacprúdovú cestu pre motorové vozidlá po vyznačenom priechode, ktorý však, ako to už býva, mnohí dobre rozbehnutí šoféri nepovažujú za relevantný a málokto z nich tam čo i len pribrzdí. Pri prechádzaní so spomenutou kolegyňou zvyčajne ja určujem, či na vozovku vstúpime, alebo radšej počkáme. Pred časom ju na svetelnej križovatke zrazila vodička sústreďujúca sa viac na telefonovanie než sledovanie semaforov a ona odvtedy každý vstup na cestu zvažuje s obrovským rešpektom.

Nedávno som zase raz riadila náš priechod. Dodávka bola ďaleko, tak som poznamenala, že to ešte môžeme prejsť. Lenže ona má problémy s kĺbmi a tak sa stalo, že sa potkla a skončila na zemi najprv na kolenách a potom na boku presne v pruhu prichádzajúceho auta. Odhad vzdialenosti bol dobrý, dodávka s prehľadom zastavila. Nejako som ju pozbierala a do práce sme dokráčali už bez problémov. Cestou mi spomenula všemožné zdravotné príčiny, pre ktoré sa tam potkla. Sebakritiku mojej náhlivosti, a teda faktické zapríčinenie pádu odmietla. Lenže aj tak ma pri spomienke na tento incident nenápadne pichne v oblasti žalúdka a mrzí ma, že som v tom, hoci aj nepriamo, mala prsty.

Dnešné zlyhanie navždy ovplyvní budúcu atmosféru
Vraví sa, že prílišná sebareflexia je znakom nesebavedomých ľudí. Možno nesebavedomá som. Nemôžem si predsa priznávať neohraničenú zodpovednosť za beh sveta. Naopak, nemôžem ani čakať, že za mňa a moje činy bude neustále zodpovedať ktosi iný. Objektívne vzaté, nenútila som ju vstúpiť na cestu, neťahala som ju násilím, ani som jej nepodložila nohu. Ale predsa len mám neodbytný pocit, že mi už nebude veriť tak ako doteraz a že jej prechádzania cez cestu budú aj mojím pričinením ešte problematickejšie. Dnešné zlyhanie atmosféru spoločnej cesty do práce navždy ovplyvní.

Lož sa musí tváriť seriózne
Billboardom s mámivými heslami a víziami sa pri existencii v civilizácii vyhnúť nedá, sú všade. Včera som sa musela nahlas zasmiať, keď ponad jeden, z ktorého už kresleného bociana odstránili a na celú veľkosť odhalili koketne sa usmievajúcich, inak solídne vystupujúcich politikov, prelietal živý bocian. Akoby na objednávku sa chudák stal nevedomky aktívnou súčasťou predvolebnej kampane, ktorú za nudnú označili už všetci, ktorí sa meraním vzrušivosti kampaní živia. Sledujúc bocianov prelet nad vábivým heslom som dospela k názoru, že o pár týždňov si len málokto spomenie na dnešné predvolebné spoty a billboardy. Aj tak obsahujú lži a nesplniteľné sľuby. Myslím, že to preto sú nudné. Lož sa musí tváriť seriózne, preto najlepšia je skrytá za masku nenápadnosti. Na základe vlastnej skúsenosti som presvedčená, že najľahšie sa zapamätá ten spot, ktorý v ničom neklame. A hoci sa to zdá nemožné, ja si na jeden taký spomínam.

Jediná pravdivá kampaň: Strana priateľov piva
V mojich úplne prvých parlamentných voľbách (pozor, nepočítam tie národnofrontové, to voľby neboli, to bola násilná demonštrácia vymetenosti) v roku 1990 pod číslom 21 kandidovala Strana priateľov piva. Jej televízny spot spočíval v zábere na štrngajúce krígle pod voľajakým gaštanom, pričom bohatá pena vplyvom úderu pohárov o seba pomaly stekala po skle. Nato si štrngajúci chlapsky pripili a ozvala sa harmonika podfarbujúca spev krčmového zboru interpretujúceho pieseň s jednoduchou melódiou a ešte jednoduchším textom v znení: „Jednadvacet, jednadvacet, jednadvacet, jednadvacet, jednadvacet, jednadvacet, rá-rá-rá-rá!“ A tak dokola. Kandidáti v ňom nevyslovili najmenšiu lož, nesľúbili vôbec nič, len ukázali svoju pravú a výsostne pravdivú podstatu a cieľ, ktorý chcú svojou politikou dosiahnuť. To je jediná politická reklama, ktorá sa mi živo zachovala v mysli. Čo sa pravdovravnosti týka, určite by jej predstavitelia svojich voličov nesklamali ani po voľbách. Voliči sa napriek tomu v hojnejšom počte nenašli. Chvalabohu, veď čo by sme mali z takej pravdy, všakáno?

Posudzovať lži z hľadiska výsledku
Vekom som čoraz presvedčenejšia, že úplne bez lži sa uspieť nedá a všetko, čo je postavené len na čírej pravde, musí zaniknúť. V politike aj v živote. Asi sa vyplatí nielen tieto predvolebné lži posudzovať skôr z hľadiska výsledku, ku ktorému sa nimi dá dospieť. Účel svätí prostriedky. Možno je toto pritvrdé priznanie mojej neprincipiálnosti a bezzásadovosti. Avšak je to najzodpovednejšie a najúprimnejšie stanovisko, aké dokážem k tejto veci zaujať. Ako totálne morálne zvrhlé môže zapôsobiť jedine na človeka, ktorý dosiahol úplne všetko v živote bez použitia jedinej lži, či – povedzme to miernejšie – diplomacie. Nájde sa tu niekto taký?

Takže aj v tejto kampani počítam s klamstvami pri všetkých stranách a vypočítavo zvažujem, ktoré z nich má najväčšiu šancu na dosiahnutie najvhodnejšieho výsledku pre mňa ako konkrétneho občana a moju konkrétnu rodinu. Masarykovská pravda síce nakoniec môže zvíťaziť, ale bez pomoci vhodného klamstva to asi možné nebude. Smutné zistenie.

Ďalšie články zo štvrtka 15. júna 2006
Rado Ondřejíček: Do faka aj s takou kampaňou!
Imrich Rešeta ml.: Dobrý film a veľa podnetného 
Lukáš Rajtár: Kto sa hrá, nehnevá 
Ľuboš Vodička: Čukotka v podaní Martina Wágnera