Učitelia a esesáci

V známom filme Stevena Spielberga Schindlerov zoznam je zaujímavá scéna. V jeden večer, keď Oskar Schindler a veliteľ koncentračného tábora Amon Göth spolu popíjajú, fabrikant-ľudomil sa snaží prehovoriť sadistickému esesákovi do svedomia. Apeluje na neho, aby skúsil viac prejavovať milosrdnosť voči svojim väzňom. „Tak kedysi vládli cisári,“ presviedča ho Schindler a Amon Göth vyzerá, že sa nad tým vážne zamýšľa. Na druhý deň vidíme židovského chlapca, ako Göthovi zle osedlá koňa. No ten mu (prekvapivo) odpustí.

Neskôr sa na koni prechádza po tábore a napriek svojmu zvyku trestať väzňov aj za najmenšie prečiny smrťou nad všetkým len nevšímavo mávne rukou. Keď sa vráti do svojej vily, nájde toho istého židovského chlapca v kúpeľni a vidí, ako mu zle vyčistil vaňu. Göth ho aj teraz pošle preč s tým, že mu odpúšťa. Keď však chlapec odchádza z budovy, Göth sa hlboko zadíva do zrkadla, zistí, že maska dobrotivého odpúšťajúceho monarchu mu zrejme nesedí, a tak odchádzajúceho chlapca zastrelí z balkóna svojej vily. Starý návyk prevážil a sadistický esesák je zase späť.

Zmrdi za katedrami?
Symbolika scény z filmu Schindlerov zoznam sa dá použiť ako model na niekoľko životných situácií. Mne napríklad silne pripomínala niečo, čo som zažíval dosť často na základnej a strednej škole. Školstvo je spolu s úradmi, politikou a vlastne všetkými oblasťami, kde chýba spätná väzba v podobe PLATIACEHO zákazníka, častým magnetom pre jednu špecifickú kategóriu ľudí. A to takzvaného zmrda obyčajného. Tým ani zďaleka nechcem povedať, že každý učiteľ alebo úradník je zmrd, alebo že v iných povolaniach sa zmrdi nevyskytujú, ale zdá sa mi, že tieto povolania lákajú tento typ ľudí viac než iné.

Zmrdi za katedrami si často potrebujú niečo dokazovať a čo je jednoduchšie, ako odbaviť sa na úkor bezbranného dieťaťa. Katedroví zmrdi vedú svoje triedy pevnou rukou. Môžu i nemusia byť odborníkmi vo svojom fachu, no ich ľudské vystupovanie je úbohé. Ich konanie sprevádza kolísavosť a náladovosť, a tak žiaci nikdy poriadne nevedia, na čom sú. Medzi žiakmi sú, samozrejme, veľmi neobľúbení, ale neprekáža im to. Ich filozofia voči študentom je: „Nech si len nenávidia, hlavne, že sa boja.“

Občas si takýto učiteľ vstúpi do svedomia. Alebo ho upozorní citlivý kolega, ktorý zmrdom nie je, že by mal korigovať svoje správanie voči študentom. Tak ako Oskar Schindler upozornil Amona Götha, aby zmenil svoje správanie voči väzňom. Učiteľ-zmrd sa zo dňa na deň rozhodne, že odteraz bude už na žiakov dobrý. Rozhodne sa, že sa zmení. U niektorých to môže fungovať ako novoročné predsavzatie vyslovené nie na začiatku kalendárneho, ale na začiatku školského roka. Jeho žiaci sú spočiatku prekvapení. Nevedia, ako sa k svojmu pedagógovi, ktorého akoby cez noc vymenili zlodeji tiel, postaviť. No po istom čase začnú žiaci skúšať, kam až môžu u tohto učiteľa zájsť. Skúšajú to, koniec koncov, u každého učiteľa. A v jednej chvíli sa ich pedagóg pozrie do zrkadla tak ako Amon Göth a zo dňa na deň je z neho opäť to monštrum, ktorým býval aj predtým. Čím to je?

Prvý deň v škole
Tento týždeň sa na Slovensku začal nový školský rok. Veľké reformy učebných osnov zrejme pod novou vládou očakávať nemôžeme. Nový minister školstva, Ján Mikolaj zo SNS, sa už vyjadril, ako sa na rezort pozerá:

„Zastávame hodnoty národné, kresťanské, sociálne, ktoré neobsahujú prvky liberalizmu ako ideológie – a na tom chceme stavať. Treba zadefinovať rolu štátu, škôl a učiteľov, samosprávy. V dnešnej spoločnosti je nekontrolovateľný tok informácií, ktoré treba triediť.“        

Už teraz sa teším, ako nám naša nacionálno-socialistická verchuška triedi informácie. Sami by sme asi tú záľahu informačného smogu nezvládli. Osobne si predstavujem, že to bude niečo na spôsob KĽDR, kde má internet len veľký vodca Kim Čong Il. a sťahuje si z neho péčko. Každopádne, jediné systematické riešenie školského problému – úplné a konečné oddelenie vzdelávacích aktivít od štátu – je úplne na okraji záujmu učiteľov, rodičov i odbornej verejnosti.

Pritom štátne školstvo je v kríze, a to nielen na Slovensku. Vlastne neexistuje krajina, ktorá by mala tento model vzdelávania a nemala by s ním problémy. Aj v USA je reforma verejných škôl veľkou témou. Vzdelávací systém je všade v kríze, ide totiž o kasárenský systém. Pruský kráľ (ktorý s ním prišiel ako prvý) ním nechcel odštartovať vzdelávaciu ofenzívu, len chcel, aby prostredníctvom školstva prešiel militaristický spôsob života do žíl celej nemeckej populácie.

Ak niekoho šokuje, že som v úvode spojil nacizmus s verejným školstvom a niektorých učiteľov prirovnal k dozorcom z koncentrákov, tak vedzte, že majú tie isté korene. Rozšírenie nemeckého modelu školstva do celého sveta v druhej polovici 19. storočia viedlo aj k rozšíreniu etatistických myšlienok. Verejné školstvo bolo vždy nástrojom vládnej indoktrinácie. Nič sa na tom nezmenilo ani dnes. Len Leninovu frázu „Učiť sa, učiť sa, učiť sa“ nahradil bolonský proces Európskej únie. 

Kým bol tento kasárenský vzdelávací systém udržiavaný pomocou trstenice, mohol fungovať. No dnes už nie. Veď už aj základná vojenská služba bola zrušená, chýba ešte zrušenie povinnej školskej dochádzky. Dnes sa učiteľom hovorí, že keď už študovali pedagogiku, tak nech sú psychológovia a vychovávajú žiakov bez telesných trestov. A učitelia, ak na svoju prácu rovno nerezignujú, to aj robia. Namiesto bitky využívajú psychologickú manipuláciu a subtílne psychologické násilie. Medzi učiteľmi a žiakmi sa vedie akási podvedomá hra o dominanciu, kde učiteľ manipuluje a žiaci sa rovnakým spôsobom snažia zistiť, kam až môžu u pedagóga zájsť. Zatiaľ nikto neodhadol následky toho, že školstvo nám vychováva mladú generáciu, ktorá namiesto asertivity využíva manipuláciu, pričom si to ani nemusí uvedomovať.

Situácia nie je dobrá ani na strane pedagógov. Veľa ich vzdychá, že majú nízke platy. No to je aj dôsledkom toho, že v systéme verejného školstva neexistuje slobodná tvorba cien, a teda ani miezd ako cien práce. A tak dobrí učitelia nemôžu byť zaplatení dobre a zlí učitelia zle. A samozrejme, nie je ani možné, aby kategória „zmrda obyčajného“ opustila školstvo nadobro. Kým neoddelíme vzdelávanie od štátu, dovtedy budú školy čímsi pripomínať lágre.

Ďalšie články zo stredy 6. septembra 2006
Rado Ondřejíček: Ako sa To ta Heľpa do Číny dostala
Peter Pišťanek: Neistota a strach
Rasťo Salay: Štyridsiatnik Lužin, tínejdžerka Lolita