Ten druhý svet, skutočný!

Po   použití   vrátiť! 
Nápis v čakárni a pod ním kôš s nášupnými nášupníkmi, takými tými látkovými týmito univerzálnej veľkosti, navrchu s gumou, aby jedinec nevkročil do lôžkovej časti oddelenia so zasratými týmito, no, obuvou. Hygiena nadovšetko. Správne. A teraz by mala prísť vtipná trápna historka o tom, ako si to človek zabudne vyzuť a korzuje sa v tom po meste, ale nepríde, lebo žiadnu nepoznám.

Kto by to jedol? Zavesil tatino do priestoru poznámku, čakali sme v tej čakárni, u lekára, on senior, zaslúžilý pacient vo veku, ktorého sa ja nedožijem, ja šofér, sprievodca, poskok. Nevenoval som tej poznámke pozornosť, zdala sa mi absurdná a pokladal som ju za vetu z toho jeho sveta, do ktorého už nedokážem preniknúť. Zo sveta spomienok, bolestí, trápení, žiaľov a malých radostí ľudí, ktorí už pre istotu nepozerajú seriály a nečítajú romány na pokračovanie. Kúsok senility sem, kúsok tam, občas nejaký vypadne. Na to, koľko má rokov, sa drží. Okrem Metuzaléma by ho síce už nikto za junáka neoznačil, ale snaží sa zvládať starobu tak dôstojne, ako sa len dá. Už je sám, snažíme sa byť pri ňom tak blízko, ako sa len dá, ale nejde to, už nemôžeme byť s ním, len vedľa neho.

„Kto by to jedol?“ môže znamenať čokoľvek, svoju pozornosť teda obraciam inam, otváram závory vedomia a rozbieham sa všetkými smermi, len aby som sa nenudil. Ďaleko nedobehnem, čosi ma prinúti zastaviť sa. Ešte raz sa zahľadím na ten nápis. Ktosi sa s ním hral. Ignorujúc schému vo vedomí, prečítam si ho znova.

Po  požití vyvrátiť!
Nie veľmi vtipné, ale otcova poznámka má razom zmysel. Sedí to dokonale. Čo iné sa dá urobiť s návlekmi, ktoré človek zje? Po požití vyvrátiť, samozrejme, ťažko by sme hľadali lepšiu radu, ale tak otázka nestojí. Otázka stojí: „Kto by ich jedol?“ V našom svete asi nikto, ale ktorý je to ten náš svet?

Príbehy o prelínaní realít mám veľmi rád a vôbec sa mi nezdajú fantastické. Sú ich stovky, desiatky dobrých. Príbehy o chybách v Matrixe, o podLondýne, o šere, o šikmej uličke a nástupišti deväť a trištvrte a tak ďalej. Som totiž presvedčený, tam kdesi vo vnútri, hádam srdcom, či dušou, prípadne programom, že sú skutočnejšie ako tie naše príbehy, v ktorých už svet nevidíme ako magické miesto, ako racionálny kompromis medzi realitou a tým, čo je naozaj. Len sám neviem nájsť tie priesaky, hoci sa snažím a viem, že existujú. Po požití vyvrátiť vždy prečítam ako po použití vrátiť a pritom by stačilo, aby som bol dôsledný. Aby som sa naozaj díval na veci tak, ako sú, na nápisy tak, ako sú skutočne napísané. Deti a seniori s tým nemajú žiadny problém, žijú v skutočnosti, teda na pomedzí svetov, v prestupnej zóne, kde nie je akože a naozaj, ale len je.

Tatino už stojí pri vchode, jasné, že nemá žiadny problém priesaky nájsť, dokonca už ich nevníma ako priesaky a tak sa môže zamýšľať nad tým, kto by jedol návleky, nie prečo. Len my a možno len ja zostávam uväznený vo svete, kde priesakov niet. Teda niežeby neboli, len ich neviem nájsť a tie čo som našiel zahalila pamäť svojím závojom pochybností. Prisahal by som, že v Bratislave, na cintoríne nad Kozou ulicou, kde sa už nepochováva, ale len prechádza, našiel som hrob Dr. Fausta. Ale len raz, nikdy už som ho tam znova neuvidel. A raz som videl trola, v Nitre, na kalvárii, ale to som bol namol a pokojne to mohol byť preplnený smetiak. Každopádne, nemám dôkazy, len presvedčenie, ale myslím, že by sme si mohli pomôcť.

Najväčší mýtus totiž je, že existuje len jeden svet, ten čo sa nám javí. A keď niekto z nás nájde priesak, neuveríme mu, tak musí napísať príbeh. To je problém, nedôvera, nie svet, čo chce byť zahalený tajomstvom. Neveríme si navzájom, dokonca už neveríme ani sami sebe a nadišiel čas to zmeniť.

Priesaky? Kde? Máte nejaké tipy?

Ďalšie články zo stredy 27. augusta 2006
Lukáš Krivošík: Neštudujte právo...
Peter Pišťanek: Sex na jednu noc
Michaela Malíčková: Ako baletka a hiphoper k šťastnej budúcnosti prišli