Ako baletka a hiphoper k šťastnej budúcnosti prišli

Tanečné filmy by nemali mať väčšiu ambíciu než snahu ukázať, aký je tanec vášnivý, úžasný a fascinujúci pohyb a ako sa prostredníctvom neho človek vyjadruje, komunikuje s okolím. Ak sa im to podarí, naplnili zmysel svojej existencie a všetko ostatné môžu zmiesť pod koberec. Škoda, že sa s tým neuspokojila aj Anne Fletcherová, veď profesia choreografky ju k tomu priam nabádala. Jej režisérska prvotina je však poznačená ambíciou ponúknuť divákovi sociálnu sondu, či dokonca zjaviť mu riešenie, poučiť ho a povzbudiť na ceste k náprave. Didaktizmus, ktorým diváka zahŕňa, je chvíľami taký prvoplánový, až sa nám nechce veriť, že to režisérka myslí vážne.

Príbeh je pozliepaný zo všetkých prestaviteľných stereotypov, konvencií a klišé, ktoré môžu pomôcť vytvoriť sociálne zaťaženú teenagerskú romancu s morálnym posolstvom. Láska sa rodí medzi dvoma spoločensky úplne odlišne situovanými mladými ľuďmi, ktorých na prvý pohľad spája len posadnutosť tancom. Nora je vychovávaná ovdovenou matkou s dobrým finančným zázemím, Tyler vyrastá v rodine (ktorá sa javí skôr ako pestúnska), kde otec nepracuje a pije a matka hekticky pracuje, aby uživila tri deti. Zatiaľ čo Norinu idylickú mladosť narúša len matkino neporozumenie k jej tanečnej vášni a smútok za podporujúcim otcom, Tyler je každou chvíľou, ktorú trávi so svojím černošským priateľom pofľakovaním a krádežami áut, stále bližšie ku kriminálu. Konvenčné umiestnenie hrdinov ešte posilňuje sociálno-kultúrna spriaznenosť s černošským getom a hip-hopovou scénou. Táto dnes už viac ako tradičná konfrontácia „bielej“ a „čiernej“ kultúry sa deje aj v tanečnej linke, ako miešanie prvkov klasického baletu a hip-hopového tanca. Pred pár rokmi sme podobný koncept mohli vidieť v americkom filme Nežiadaj svoj posledný tanec (Save the Last Dance, réžia Thomas Carter, 2001), v ktorom sa biela baletka ocitne na černošskej škole a prostredníctvom svojej novej lásky spoznáva hip-hopovú pohybovú kultúru. Miešanie tanečných štýlov je v oboch prípadoch miešaním dvoch svetov, dvoch odlišných kultúrnych kontextov, aj odlišných spoločenských východísk. Ani tu sa Fletcherová nevyhla prevareným stereotypom a hoci Tyler nie je dobre tancujúci černoch z geta so sklonom k deliktom, je jeho bielou kópiou. Okrem toho príbeh dotvára belošsko-černošská dvojica najlepších priateľov, ľahké prekračovanie zákona a smrť nevinnej obete ako dôsledok súboja gangov v černošskom gete. Scéna „polepšovania“ sa oboch mladých spurných flákačov je suverénne najhoršia z celého filmu a postavám neuveríte ani slovo zo zle napísaných, patetických a moralizátorských dialógov. V tomto prípade prekročila autorka nielen hranicu gýču, ale úplne podcenila svojho mladého a možno trocha neskúseného, ale nie úplne dementného diváka.

Vo vzťahu lásky sa filmový príbeh Nory a Tylera opäť nemôže pochváliť žiadnym sviežim dychom. Klasický trojuholník uzatvára spoločensky prijateľnejší partner, šplhajúci sa po rebríčku úspechu nie práve korektným spôsobom, takže rozchod sa nakoniec ukáže ako jediné správne riešenie a Nora je nielen voľná pre Tylera, ale je aj morálnym víťazom. Let’s Dance je jednoducho koncentrovaným posolstvom, presnejšie jeho instantnou verziou, ktorú si žiaľ nemáte čím zaliať. 

Príjemným prekvapením je absencia sexu a erotických scén, ak samozrejme nerátame vzrušenie a napätie, ktoré sa deje počas tanečných scén a nejaký ten bozk. Šteklivé napätie medzi hlavnými hrdinami Norou a Tylerom je najuveriteľnejšie z celého filmu. Je popri tancovaní jediným ozajstným, čo sa na plátne odohráva.

Zatiaľ čo iskrenie medzi hlavnými hrdinami, energiou nabité tanečné scény a chvíľami viac ako len kulisovo použitá hudba robia film pozerateľným, intenzívne sa hromadiace klišé túto divácku polohu výrazne sťažuje. Zásadne to nemení ani atraktívne prostredie umeleckej školy, do ktorého mali diváci možnosť nazrieť prostredníctvom množstva ľudských mikropríbehov napríklad vo filme Alana Parkera Sláva (Fame, USA, 1980). A to bol pohľad, ktorý rozhodne stál za zapamätanie.

V prípade tanečnej oddychovky Let’s Dance toho veľa na zapamätanie neostáva. Mladé diváčky môže očariť Tylerov rebelantský šarm, ktorý Channing Tatum koncentruje vo svojom trpiteľskom pohľade a milovníci tanca si možno pomaškrtia na niekoľkých vydarených tanečných scénach, ale pokiaľ očakávate tanečný film formátu Luhrmanovho Tanca v srdci (Strictly Ballroom, 1992), počkajte si na niečo iné.  

Let’s Dance, Step up. USA 2006, kino, 100 min.

Réžia: Anne Fletcherová
Scenár: Duane Adler, Melissa Rosenbergová
Kamera: Michael Seresin
Hudba: Aaron Zigman
Hrajú: Channing Tatum – Tyler, Jenna Dewanová – Nora, Rachel Griffithsová – riaditeľka
Oficiálna stránka filmu: http://www.myspace.com/stepupmovie

Ďalšie články zo stredy 27. augusta 2006
Juraj Malíček: Ten druhý svet, skutočný!
Lukáš Krivošík: Neštudujte právo...
Peter Pišťanek: Sex na jednu noc