Na malom námestíčku naproti parlamentu stojí socha muža. Je to starý muž v dlhom kabáte, opierajúci sa o palicu. Plecia mierne zhrbené na jednu stranu. Mračí sa, ale nie nasupene, má skôr výraz človeka, ktorý rozumie svetu a už ho nebaví presvedčovať o tom ostatných. Radšej koná. Ten muž bol premiér impéria. Svojej vlasti sľúbil krv a pot, aby ju vyviedol z priepasti porážky a hanby. Svoj veľkolepý sľub džentlmena s nikdy neopúšťajúcou cigarou v ústach aj dodržal. Nevidím dôvod pochybovať, že socha Sira Winstona Churchilla bude stáť na tom istom námestí v Londýne aj o päťsto rokov.
Prvý, československý, robotnícky
Klement G. by nemal patriť medzi úctyhodné osobnosti našich dejín. V podstate ľutujem, že medzi osobnosti vôbec patrí. Narodil som sa do historických lží, ktoré nám režim založený Klementom G. nanútil ako náhradu za mnohofarebnosť právd. Bol to svet, ktorého ideológovia vyhlásili za kritérium pravdy prax, čiže preložené do normálnej reči, čo sa šéfstvu práve hodilo. Účel sa stal hlavným gnozeologickým nástrojom. A keďže účel sa vždy s počasím mení, zvykli sme si, že pri kontakte s pravdou je dobré mať po ruke pršiplášť.
Preto sú moje vedomosti o „prvom československom robotníckom prezidentovi“ obmedzené najmä na túto absurdnú štvoricu slov. Prečo prvý, aký československý, z akých dôvodov robotnícky a čo za prezident? Veď sme všetci dobre vedeli, že moc vlastnili šediví tajomníci zo sekretariátov Štátostrany.
Zopár podozrení mám o jeho vedení národnej pobočky medzinárodnej siete sovietskeho diktátora, o jeho protištátnom konaní v prospech zahraničnej mocnosti vo funkcii premiéra suverénneho štátu, o porušení ústavy a zákonov pri príprave a realizácii puču, ktorým prevzal moc a odovzdal ju do rúk zahraničného diktátora. O smrtiacom terore, ktorý rozpútal voči ľuďom, ktorí mu v slobodných voľbách iba prepožičali časť moci. A nakoniec aj o trestoch smrti, ktoré schválil a vykonal nad svojimi najbližšími spolupáchateľmi.
Potom zomrel, pár dní po svojom zamestnávateľovi, aby sa ešte tridsaťšesť rokov vyskytoval v učebniciach pre malé deti na fotografii, kde stojí na balkóne v baranici požičanej od Clementisa. Od človeka, ktorého dal z tej istej fotografie vymazať a následne zabiť.
On a jeho betónoví bodyguardi
Gottwaldova socha stála v Bratislave dlhé roky na námestí toho istého mena. Bola vlastne skvelá. Keby to nebolo absurdné, povedal by som, že znázorňovala iróniu doby, v ktorej vznikla. Bola nadrozmerne veľká a hrubá. Postavená z dočasnosti; z betónu. Ašpirovala iba na večnosť panelákov. Akoby tým sama demonštrovala svetu nedostatok viery v koniec dejín, ktorý režim hlásal, aby ospravedlnil zákaz iných alternatív. Prezident bol na soche nasledovaný štvoricou anonymných bodyguardov rovnakej veľkosti aj hrubosti. Aby bolo aj symbolicky jasné, o koho sa opierala jeho moc.
Tí štyria mladí, mocní, odhodlaní muži hrozili davu, ktorý sa mal mužovi koriť a nie si ho vážiť. Robotníckeho prezidenta nielen chránili, ale ho aj držali v zajatí. Nemal zabudnúť, že stačí pár zásahov zbíjačkou a môže z neho byť niekto iný. Tváre lokajov sú nahraditeľné.
Ideologických pragmatikov nakoniec odstránila tá istá prax, ktorú vzývali. Vyšli z módy a padli za obeť prvému väčšiemu upratovaniu. Zazvonili kľúče a nebolo ich. Na námestiach po nich ostali sochy ako tá Gottwaldova. Zrazu vyzerala inak. Ako keby toho kedysi mocného muža, od ktorého nevieme zacitovať jedinú vetu, odvádzali jeho mladí druhovia do zabudnutia. Čo s nadbytočnou sochou? Jedinú pravdu nahradil dav rôznych právd a objavilo sa mnoho návrhov: od zachovania, premaľovania, cez premiestnenie do skanzenu zvrhnutých diktátorov, až po zničenie.
Sochu nakoniec rozbili. Na námestí dodnes straší jej prázdny podstavec. Štyridsať rokov minulosti sa zmietlo do smetí. Ako keby sa to takto jednoducho dalo. Paradoxne tým povýšili sochu zabudnutia hodného prezidenta na úroveň Márie Terézie. Lietajúce kúsky betónu sa zmiešali s úlomkami belostného mramoru zo zničenej sochy veľkej panovníčky, ktorá bola v Bratislave korunovaná. Čo ich spojilo, bola spoločná túžba ničiteľov sôch po zbavení sa boliacej minulosti za pomoci historickej amnézie.
V dvadsiatom storočí sa dejiny Slovenska radikálne menili aspoň raz za dvadsať rokov: 1918, 1938, 1945, 1948, 1968, 1969, 1989, 1992. Vždy nanovo sme sa dištancovali. Zamietalo sa pod koberec. Náhlivo sa menili názory aj stranícke knižky. Zatváralo sa. Premenovávali sa ulice. Ničili sa sochy.
Kontinuita histórie a dynamit vždy po ruke
Dospelosť je stav, v ktorom nesieme zodpovednosť za svoje činy. Aj s vedomím, že s ňou budeme odsúdení žiť. Bez takejto zodpovednosti sa ľahšie stavajú sochy darebákom a ulice pomenovávajú po ľuďoch, ktorých si nevážime. S vedomím, že história u nás trvá iba chvíľu. Premenovať ulice je ľahké a dynamitu je vždy dosť. Zapretie vlastnej minulosti prináša úľavu, ale neučí. Vlastne učí: že hriechy môžu byť beztrestné. Iba ich netreba pripomínať.
Je určite správne, že sochy diktátorov, uzurpátorov moci a vrahov nemajú hyzdiť námestia. Klement G. nemá miesto na námestí, kam sa deti chodia učiť miestopis svojich rodičov. Bolo by však lepšie, keby už o ich postavení rozhodovali iné kritériá, ako sú podlízavosť, zbabelosť či zlé svedomie.
Naozaj neviem, ako by sa to malo zariadiť. Ale želal by som si, aby podobne ako v Londýne aj naši dedovia, otcovia a vnuci hovorili tomu istému námestiu rovnakým menom. A aby na nábreží v Bratislave bolo možné ukazovať deťom našu kráľovnú.
Ďalšie články z pondelka 18. septembra 2006
Juraj Malíček: Vaše starosti na moju hlavu
Elena Akácsová: Vplyv Dallasu na homosexualitu mužov
Peter Pišťanek: „Keď sa ceste odovzdáš, sama ťa vedie.“
František Gyárfáš viac od autora »
Vaše reakcie [30]
Lepenie rozbitej duše
Koniec romantiky, sú tu kyslíkové stromy!
Mať o desať rokov menej
Písať sa nedá naučiť
Inteligenciou k rozkoši