Vaše starosti na moju hlavu

Sedia v mramorovej budove, krásnej, so zlatými kľučkami aj na záchodoch, za velikánskym mahagónovým stolom, v oblekoch a kostýmčekoch, radia sa a občas zbožne pozrú na moju fotku. Zlí globalizátori odhodlaní vycicať matičku Zem do posledného prírodného zdroja, vykoristiť do morku kostí posledné bangladéšske decko. Premýšľajú, čo by mi ešte tak predali a ja sa neviem dočkať.

Niekto by ma označil za obeť, ale ja si v tom hoviem, páči sa mi byť obeťou.

Mám pociťovať vinu za to, že sa mi relatívne dobre žije? Nikdy, nezáujem, som sebecký konzumný Slovák, takmer Európan. V našej malebnej domovine je fajn, ale čosi mi tu chýba. Chcete to podľa poradia? Mne osobne najviac KFC, vraj už sa tu má čoskoro objaviť, nech skúšam vypražiť kura, ako chcem, nech ho marinujem, v čom chcem, akokoľvek dlho, nikdy nechutí tak ako to z KFC.

Sedeli sme v Coffee & Co a len tak klábosili. I prišiel ktosi ďalší, aj by si prisadol, ale káva mu bola drahá, tak si neprisadol. Že prečo nejdeme kamsi inam, kde je lacnejšie. „Tu nejde o cenu, ale o pocit, sadni si, pozývam ťa,“ povedal niekto zo sediacich a postávajúci si prisadol a spýtal sa, prečo chodíme sem. Lebo je tu internet, kreslá, čo sa dá do nich zvaliť, káva, čo nám chutí a môžeme tu sedieť, koľko chceme. Tú odpoveď by som podpísal, ale nemyslím si, že je úplná.

Ja chodím do Coffee & Co, lebo tu nemáme Starbucks, a do Starbucks chodím preto, že ma ten reťazec priťahuje, hoci sa tam nefajčí a s tým mám problém. Pre kávu v Starbucks sa však cigarety vzdám. Veľmi sa mi páčia tie maličké vrecúška s hnedým cukrom, aj tie s diabetickým sladidlom, páčia sa mi tégliky s viečkom a logom, páči sa mi aj to logo a úplne ma dostali tými kartónovými serepetičkami na téglik, aby v ňom horúca káva nepálila. A páči sa mi, že si nikdy neviem vybrať, a tak už si vyberám aj to, čo si dám nabudúce. 

Ako celkom povrchný jedinec, navyše s vrúcnym vzťahom k pop-kultúre, nemám s reťazcami problém. Posadím sa, dám si čosi dobré, pokojne čítam Jana Kellera a vychutnávam si pocit pasažiera Titanicu. Páči sa mi, ako dokážu svojou magickou mocou opantať aj ľudí, ktorým prekážajú, pohŕdajú nimi, či ich priamo neznášajú. Stačí len letmý kontakt a už ich majú. Do Starbucks som tak dotiahol kamošku, milovníčku kávy – a skutočne, podľa jej vlastných slov je tá káva výborná.

Späť k problému. Vtedy a tam, v Coffee & Co, len tak sme debatili, na pretras prišiel môj ružový svetrík, že kde som k nemu prišiel. V H & M, povedal som, a predal mi ho pankáč, ktorého by som sa večer na ulici zľakol. Otvoril som tak Pandorinu skrinku zúfalstva ľudí, čo musia za svojimi obľúbenými obchodmi chodiť do zahraničia. Tomu chýbalo to, tej zas tamto, a všetkým, čo pobudli nejaký čas v Amerike, chýbal GAP. Spoločne sme sa však zhodli na tom, že na Slovensku nám je dobre, s každým reťazcom, čo príde, sa to zlepšuje.

Len prísediaci mlčal a keď sme s vyratúvaním reťazcov, ktoré nám na Slovensku chýbajú, aby nám tu bolo lepšie, skončili, rozčúlene poznamenal: „Vaše starosti na moju hlavu!“ My tie tvoje na tej našej máme, ale teraz sa nám nechce, pomyslel som si a trocha sa rozčúlil. Dotyčný totiž nebol žiadna socka, nerieši denne existenčné problémy, ani ich riešiť nemusí, má dosť, má viac, ako potrebuje, len sa nevie zastaviť. Nedokáže ani rozdať, ani míňať. Nevie hodiť za hlavu žiadne problémy, ani ich na chvíľu odložiť a len tak si užiť pár okamihov sladkého zabudnutia na ne, trebárs len rozprávaním o obľúbených odchodoch.

On má inú zábavku, rád sa sťažuje. Na všetko, na všetkých. Jeho cesta. Nás v tej chvíli trápili obchody, čo tu nemáme, jeho, že stratil hodinu času a nedostal to, po čo prišiel. Po čo? Po spoločne zdieľané trápenie sa nad bolesťami sveta, ktoré aj tak nikto z nás nemôže alebo nechce vyriešiť. Vždy môžem vravieť, že chodím do Starbucks, lebo tá firma o sebe tvrdí, že pomáha tretiemu svetu a ja teda pomáham s ňou, ale nie, ja tam chodím, lebo Starbucks je super a chýba mi tu.

Reťazce mám rád, lebo cítim, že ony majú rady mňa. Keď sedím v Starbucks, nakupujem v Marks & Spencer, obžieram sa v KFC, viac sa cítim súčasťou sveta tam vonku a to je fajn. Na chvíľu som normálny a ten pocit je na nezaplatenie. 

Ktorý vám tu chýba najviac?

Ďalšie články z pondelka 18. septembra 2006
František Gyárfáš: Gottwaldova baranica a dynamit vždy po ruke
Elena Akácsová: Vplyv Dallasu na homosexualitu mužov
Peter Pišťanek: „Keď sa ceste odovzdáš, sama ťa vedie.“