Písať sa nedá naučiť

Keď som bol malý, myslel som si, že v knihách sú zaznamenané príbehy. Slová som si nevšímal. Netušil som, že príbeh je iba Ariadnina niť, vedúca čitateľa džungľou myšlienok, opisov a dejov. Hneval som sa, že ma Verne zdržuje ichtyológiou a Hugo architektúrou. Väčšinu úvah som preskočil. Ale aj deti vnímajú myšlienky. Len musia byť ľahučké: Malý princ.

Dospelosťou čítanie stráca krídla. Knihami kráčame, slovo za slovom. Prebárame sa do myšlienok, blúdime v nejasných významoch, zaspávame pri dlhých súvetiach. Cez tú blízkosť, prácnosť a pomalosť sa čitateľ dostáva k autorovi na vzdialenosť slov.

Stvoriteľ a mág aj kritik s povolením zabíjať
Kniha je odpoveďou na mnoho nevyslovených otázok. Príbeh, ak si ho nezamieňame s realitou, je metaforou zhmotnenou do obrazov. Čitateľ sa o to nemusí starať, ale autor by mal vedieť, či aspoň tušiť, akú metaforu oblieka do slov. Aby vedel, až začnú postavy medzi sebou zápasiť, na koho strane je pravda a spravodlivosť. Pretože v knihách, podobne ako v živote, sa nedá spoliehať na víťazov.

Autor musí byť filozof, architekt a šperkár zároveň. Musí vedieť, prečo príbeh vzniká. Musí dbať, aby mal nápadnú fasádu, lákavý vchod, logické chodby, vedúce do vzrušujúcich komnát.

Musí ovládať každý detail. Starostlivo vyberať slová. Neopakovať rovnaké, ale ani nevyťahovať príliš bizarné či neznáme. Musí zvážiť každú vetu. Počúvať vnútorným sluchom, ako znie. Sama, ale aj v susedstve ostatných. Či jej rytmus nie je prirýchly alebo pripomalý. Písanie je šperkárstvo z gramatiky. Slová, z ktorých skladá knihy, sú často úplne prosté: „Oceán moře.“ (Baricco). „Slová, slová, slová.“ (Shakespeare).

Autor zároveň tká koberce významov. Zakladá pasce, krásne prepadliská a zároveň myslí na cestu ďalej. Nasvecuje detaily, aj ukrýva tajomstvo v prítmí. Privádza hrdinov včas na správne miesto a dbá, aby sa ostatní cítili dobre kdesi inde a neprekvapili postavy in flagranti.

Sleduje zmysel slov, váhu viet, úplnosť odstavcov. Hľadá a objavuje nečakané, neplánované významy. Zvažuje mimovoľné dôsledky. Nevhodné neúprosne odstraňuje. Žiaducim udeľuje výnimky. Vtedy sa z autora stáva prvý čitateľ. Kritik s právom zabíjať slová.

Bez pravidiel, ale pôsobivo
Je mnoho podôb pisateľského majstrovstva. Povestné sú prvé vety: „Ráno sa kotolník zobúdza s takou nenávisťou v duši, že mu ani jesť nechutí.“ (Pišťanek) Alebo: „Nejapnost není můj obor.“ (Valéry)

Sú texty naplnené takou vizuálnou silou, že na ne nezabudnete: „Trimin sa raz zhulil a pocítil nutkavú potrebu kúpiť si koberček. Ktosi ho doviezol pred IKEA a odišiel. Triminovi sa začalo zdať, že je u niekoho na rozsiahlom večierku. Nechápal, čo sú to za ľudia, keď majú za kuchyňou ďalšiu kuchyňu a za ňou ďalšiu, a ani za treťou kuchyňou nie je kúpelňa, ale zase kuchyňa. Keď sa prepracoval do obývačky, uľavilo sa mu. Ale nie na dlho, pretože za obývačkou boli zase iba obývačky. Trimin sa spamätával z toho zážitku dlho a veľmi bolestne. Vyjadril sa v tom zmysle, že peklo si odvtedy predstavuje ako nikdy sa nekončiaci detský kútik v IKEA.“ (Matkin)

Literatúra nemá pravidlá. Smie sa v nej filozofiou hovoriť o sexe. „Svatý Jeroným ve čtvrtém století naprosto zamítal myšlenku, že by Adam s Evou v Ráji souložili. Jan Scotus Eriugena, velký teolog devátého století, takovou myšlenku naopak připouštěl. … To, co mu připadalo neslučitelné s Rájem, nebyla soulož, ale vzrušení.“ (Kundera) .

Príroda sa stáva politikou. „Nevím, jaký smysl by mělo plkat tu ještě o jablkách. Tráva, kterou se ještě před pár lety dalo kráčet vzpřímeně, stala se zatraceně nízkou.“ (Vaculík)

Filozofia schovaná do detektívky: „Pane, to já znám, lidé překračují všechny možné zákony a nařízení. Komisař mávnul rukou. - Já bych se nedivil, kdyby porušili i přírodní zákony. Lidi jsou velká pakáž, pane. Nu, dobrou noc; ono to zebe.“ (Čapek)

Poézia tečúca v próze: „Třicet pět let lisuji knihy, umazávám se literami, takže se podobám slovníkům, kterých jsem za tu dobu slisoval jistě třicet metráků, jsem tedy džbán plný živé a mrtvé vody, stačí se mi maličko naklonit a tečou ze mne samé pěkné myšlenky.“ (Hrabal).

Krása textu môže byť reflexívna, obrazná či poetická. Môže ňou byť dramatický dej okresaný na dreň.

Nezáleží na tom, či sú myšlienky v knihách sofistikované, alebo prosté. Podstatná je originalita, novosť, zaujímavosť, elegancia, a hoci sa hrozíme každodennej devalvácie tohto slova, aj múdrosť.

Neprežívajú, ale vymýšľajú, blúznia a plahočia sa
Aj keď na to často zabúdame, spisovatelia svoje diela neprežívajú, ale vymýšľajú. Keďže sú radi nediskrétni, dozvedáme sa od nich, ako píšu. Sú to príbehy, v ktorých sami hrajú hlavné postavy.

Možno najslávnejší príbeh o vzniku literatúry napísal veľký mystifikátor, spisovateľ a básnik Edgar Alan Poe. Detailne, až inžiniersky popisuje vznik svojej básne Havran.

Poe demonštruje chladnokrvný, miestami až cynický prístup staviteľa k básni. „Hodlám prokázati, že jeho skladba nevděčí na žádném místě náhodě nebo intuici – že celé dílo pokračovalo krok za krokem až k závěru s přesností a strohou důsledností početního úkolu.“ Poe detailne popisuje, ako racionálne vyberal najúčinnejšie emocionálne prostriedky: krásu, smútok, smrť milovanej ženy, opakujúci sa refrén, jeden tón.

Hoci nikto okrem autora nie je v procese tvorby prítomný, mám pochybnosti o pravdivosti jeho výkladu. Zdá sa mi príliš deduktívny. Z výsledku odvodzuje cestu. Pripomína konštruktérov hollywoodskych blockbusterov či nemeckých populárnych piesní.

Bez podvedomia, jeho mimozmyslovej účasti na tvorbe sa nedá tvorivo písať. Pretože by to zvládli aj stroje.

Omnoho populárnejšia a lepšie zodpovedajúca očakávaniam je opačná legenda. Autor, hnaný vnútornými besmi, často posilnenými halucinogénmi, zo seba chrlí prúd slov. Dosť bolo cenzúry rozumu, kričia apoštoli podvedomia, alebo, ak chcete, nadvedomia.

Surrealisti, Kerouac, Ginsberg, Richard Müller, tí všetci nedajú na podvedomie dopustiť. Možno to platí na začiatku tvorby. Na poblúznenie inšpiráciou. Avšak neskôr, po stovkách hodín v samote pracovní väčšina autorov potvrdzuje skromnejšiu, triezvejšiu a vierohodnejšiu verziu tvorby.

Dá sa písaniu naučiť?
Keby existovala jednoduchá odpoveď, musela by znieť: Nie.

Naučiť sa písať by v prvom rade muselo znamenať naučiť sa myslieť, vydolovať zo seba porozumenie svetu, ľudskému údelu, sebe samému. Pochopiť, čo je láska a prečo je nenávisť. Ako sa z podliaka stane hrdina a z nesmelého mladíka vrah.

Naučiť sa písať by znamenalo naučiť sa vymýšľať príbehy podobné ostatným, pretože bez podobnosti by im nikto nerozumel, a zároveň vložiť do tých príbehov čosi nové. Nečakaný úskok čierneho koňa, po ktorom sa biely kráľ s víťazstvom na dosah rozplače.

Znamenalo by to naučiť sa vyberať slová a skladať ich zrozumiteľne a inak. Spájať vety spôsobom, ktorý čitateľ odlíši a nazve štýlom.

Vedieť písať znamená mnoho ďalšieho. Pokoru, trpezlivosť a sústredenosť. Hodiny, dni a týždne osamote nad prázdnym a neskôr popísaným papierom, či dnes už textovým súborom. Znamená myslieť na text vo dne v noci. Pri jedle aj v spánku. Znamená ovládať mnoho drobných úkonov, ktoré nenahradia originalitu, ale zvýraznia perly a odstraňujú vady.

O procese tvorby vzniklo mnoho literatúry. Autori,

František Gyárfáš  viac od autora »
Vaše reakcie [39]