Mať o desať rokov menej

Keď si urobím malé kuchynské počty, vychádza mi, že väčšina čitateľov tohto magazínu sa narodila ešte za socializmu. Znie to až archaicky. Sme ľudia z minulého storočia, narodení za dávno zabudnutého utopického režimu, ktorý neprežil súťaž s kapitalizmom. Niet sa čo čudovať, kapitalizmus má súťaženie zakódované v génoch.

Tak mu treba, prajem socializmu pomstychtivo. Čo mu to napadlo, súťažiť s najvyspelejšou časťou planéty o koniec dejín? Mal si to rozdať s Kongom. A mohol sa dodnes utešovať kvalitou svojej utópie.

Keď si spomeniem na dobu, keď sa u nás komunizmus definitívne zrútil, ľudia síce štrngali kľúčmi v odhodlaní mať sa lepšie, v súkromných rozhovoroch si však mnohí povzdychli: Keby som tak mal o desať rokov menej.

Ako prvý mi to povedal otec kamaráta – vynikajúci chemik, pracujúci v základnom výskume. Mal vtedy 65 rokov. Nebyť komunistov, mohol byť už dávno slávny a bohatý. Vlastne slávny aj bol. Mal stovky vedeckých publikácií a obchádzali ho profesori z celého sveta. Keď padla železná opona, viaceré svetové pracoviská mu ponúkli dlhodobé študijné pobyty s rozmaznaným štandardom západných profesorov. Išiel sa na pár dní pozrieť, a neostal. Necítil sa najzdravšie a vlastne sa mu už nechcelo. Práve vtedy si povzdychol Keby som mal tak o desať rokov menej. Dnes má osemdesiat. Denne chodí do akadémie, obklopený už zostarnutými doktorandmi. Ešte stále ho obchádzajú profesori, ešte stále sa necíti najlepšie. Našťastie dosť dobre, aby mohol pracovať. Aj v Kalifornii pracujú osemdesiatroční vedci.

O pätnásť rokov menej mal vtedy jeden môj známy. Vedec, lingvista. Nebol nikdy slávny. Lingvistika nebola organická chémia, na slová si komunisti dávali väčší pozor. Bol však výborný odborník a skvelý učiteľ. Aj on si na otázku, aké má plány, povzdychol: Mať tak o desať rokov menej. Dodnes je skvelý odborník a vynikajúci, hoci slabo platený pedagóg. Pohybuje sa v malej komunite profesorov iných univerzít, najlepších študentov posiela von a sám si ďalej pestuje svoju vedu.

O pätnásť rokov menej som mal ja. Mal som čerstvý doktorát, malé deti, skromné miesto a Oltcit na pôžičku. Mať o desať rokov menej, vyštudujem niečo iné.

Odo mňa o pätnásť rokov menej mali vtedajší vysokoškoláci. Nespomínam si, že by vzdychali, že sú pristarí. Avšak mnohí sa sťažovali na nedostatok vtedajších možností, na to, že nevedia poriadne jazyky, ich rodičia nemajú peniaze, všetko je drahé a skorumpované. Väčšina z nich sľubovala v prvých sociologických prieskumoch, že tu neostanú. Ostali.

Od nich o pätnásť rokov mladší už nechceli byť mladší. Neboli by totiž ešte na svete a pri hektickej aktivite či chronickej depresii svojich rodičov by už na ich splodenie asi neostal čas alebo chuť.

Rozmýšľam, čo to bolo za túžbu, mať o desať rokov menej. Nikto z mojich známych nechcel byť v tej situácii znovu mladý. Chceli iba desať rokov. Boli by však päťdesiatpäťročný vedec, štyridsaťročný lingvista, dvadsaťpäťročný informatik či desaťročný žiak lepšie pripravení na zmenu, ktorú im život priniesol?

V každom okamihu života nesieme batoh plný túžob a strachov a je ich práve toľko, aby sme s ním ešte dokázali kráčať vpred. Sem-tam s ním musíme aj pobehnúť, aby sme čosi stihli alebo sa čomusi vyhli. A potom z lapania po dychu odčítame svoje limity.

Zvažujem, či tých desať rokov nie je nejaká konštanta ľudskej trúfalosti. Akési Fííííí, o ktorom si myslíme, že ho potrebujeme, aby sme dokázali za plného života sprudka odbočiť. Chcelo by to Archimeda.

Poznám aj ľudí, ktorí ignorovali svoj vek a jednoducho sa vybrali inou cestou. Vyhádzali z batoha prebytočný náklad a šli. Dnes nie sú ani šťastnejší, ani nešťastnejší ako tí, čo to neurobili. Dokonca ani ich batoh neostal dlho prázdnejší.

Generácia za generáciou sa valí ako vlny k brehu. Sem-tam sa niektorá vlastnou váhou zlomí. Zahučí to, zapení a už prichádza ďalšia. Z diaľky sú všetky rovnaké.

A je na to aj vzorec.

Ďalšie články z pondelka 19. júna 2006
Eva Borušovičová: Ako veríte, tak bude
Peter Pišťanek: Týždeň pod psa
Ľuboš Vodička: Odišiel Portrét