Inteligenciou k rozkoši

My, čo si ešte pamätáme dvadsiate storočie, niekedy riešime otázky, ako napríklad koľko hercov hralo Jamesa Bonda. Vybavujeme si ich mená, tváre, lovíme v pamäti názvy jednotlivých filmov. S láskou uprednostňujeme toho najlepšieho. Seana Conneryho, ak chcete poznať môj názor.

Je fajn, že máme svoje priority. Dokonca nevadí, že si niekto nespomenie na Timothyho Daltona. Fascinujúce je, že túto estetickú bilanciu robíme z hlavy. Prehrabávame sa v obrovskom archíve vlastnej pamäti. V sklade obrazov, vôní, nálad, pocitov, spomienok a snov, v ktorom skladníka robil v lepšom prípade podchvíľou zdrogovaný lunatik, v horšom je tam fluktuácia nomádov, z ktorých ani jednému nezáležalo na poriadku. Dôsledok býva nesystematický zber a chaos v ukladaní a triedení.

Ak si predsa len na niečo spomenieme, je to skôr zásluha šťastnej náhody a neutíchajúcej rozkoše z objavovania. Avšak napriek občasným úspechom vieme, že naše vedomosti sú nekompletné, približné a skreslené.

Za encyklopédiu všetkého, ktorou má ľudská hlava ambíciu byť, by akékoľvek vydavateľstvo s výnimkou psychologických či memoárových vied nedalo ani zlomený groš. Celý život ťažkej driny a výsledok je zaujímavý najmä kompozíciou medzier.

Miléniová generácia sú ľudia, ktorí vyrástli s internetom. Nevedia si už predstaviť prácu off-line. Ani bytie not accessible. Aj oni sa podchvíľou sporia o najlepšieho Bonda. Postupujú však inak. Vygooglia si zoznam Bondov, pripomenú si ich tváre. Až potom cielene lovia v pamäti spomienky. Hlavy im neslúžia ako zdroj informácií. Sú určené na hľadanie riešení, na formulovanie názorov, na vyslovenie rozhodnutí.

Aj my starší sme sa prispôsobili. Doma nám ležia zaprášené, zostarnuté encyklopédie. V hlavách synapsy vedúce k prebytku faktov hrdzavejú. Použijúc počítačovú terminológiu, pripojili sme si externú pamäť.

Nie je to až také nové. Už oddávna používame cestovné poriadky, logaritmické tabuľky či slovníky cudzích slov. Zásadná zmena je v rozsahu informácií a v ich dostupnosti. V tom, že našou ambíciou je mať k dispozícii všetko, všade a vždy.

Čo to s nami urobí? Kedy príde chvíľa, keď dôvera vo wikipedizáciu vedomostí prekročí vieru vo vlastnú pamäť? Keď ľudstvo usúdi, že džgať si do hlavy fakty je plytvanie časom a energiou.

Namiesto toho sa budú obracať na internet so všetkými otázkami. Odpovede im budú vyberať, filtrovať, usporadúvať a formulovať stále dokonalejšie vyhľadávacie stroje, ktoré budú mať k dispozícii všetky knihy sveta. Prečítané.

Nedôjde potom k tomu, že prestaneme hovoriť o internete ako o externej pamäti a nezačneme na seba hľadieť ako na externé procesory univerzálnej knižnice?

Možno to znie ako pesimistická vízia konzervatívneho scifistu. Našťastie som optimista od narodenia. Počítače hrajúce šachy preskúmavajú milióny kombinácií. V obrovskom priestore možného je väčšina ťahov úplne idiotských. Počítačom je to jedno. Je im jednoduchšie vypočítať neúspech, ako ho uvidieť. Človek, limitovaný na pár desaťročí života, si tento luxus nemôže dovoliť. Inteligencia je nástroj, ktorý nám umožňuje zažiť a vykonať nádherné veci. Dojať sa západom slnka. Objaviť Pytagorovu vetu. Zložiť Eleanor Rigby.

A je jedno, aký chaos v hlave a zmätky v rozvodovom konaní má človek, čo to dokáže.