Vplyv Dallasu na homosexualitu mužov

Úspech každej mojej letnej dovolenky je výrazne závislý od toho, aký výber kníh si na ňu pripravím. V podstate už od Vianoc škrečkujem pri svojej posteli knihy s dovolenkovým potenciálom a pri balení kufrov strávim viac času nad výberom a ladením vhodnej kombinácie kníh ako šatstva, plaviek a topánok. Je to fuška, poviem vám.

Moje dovolenkové knihy musia spĺňať množstvo kritérií. Vyberám si silné príbehy, teda dúfam, že budú mať silné príbehy. Nesmú to byť príliš náročné texty na spracovanie, ale ani príliš slaboduché a povrchné. Musia byť proste tak akurát, aby predĺžili pocit pohody na viac ako zaručenú hodinu a pol. Podľa možností volím overené značky a overených autorov. S tými overenými autormi je to však tiež komplikované, pretože tá prvá, ktorú od autora prečítam, zvykne byť najstrhujúcejšia a najprekvapivejšia. To, čo by sa dalo nazvať autorovým štýlom a osobitým rukopisom, na ktorý sa čitateľ pri prvej knihe tak namotá, sa v ďalších knihách zákonite opakuje a časom môže začať nudiť. A nemyslím teraz na také zúfalstvo ako Dan Brown, ktorého knihy majú všetky rovnakú schému, iba reálie sú pozmenené. Stalo sa mi to aj s takými skvelými autormi ako Nick Hornby alebo Chuck Palahniuk. Na druhej strane úplne neznámy a neoverený autor môže totálne sklamať, nabúrať moju prácne vyváženú skladbu kníh a navyše mi pokaziť časť dovolenky, pretože patrím k ľuďom, čo majú problém odložiť nedočítanú knihu. Ak je to šesťstostranová buchla, tak mám pokazené aj dva dni! Pred dvoma rokmi mi takto pokazil dovolenku Malíček, keď mi požičal Ellisovu Glamoramu, a tá mi teda absolútne nesadla, aj keď niektorí večne talentovaní slovenskí spisovatelia sa ňou vraj nechali pri svojej tvorbe výrazne inšpirovať. Aj keď si to u mňa Juraj ďalší rok vyžehlil úžasným Posledným samurajom od Helen DeWittovej, ku knihám od neho pristupujem pred dovolenkou s veľkou obozretnosťou.

Tento rok Malíček nenašiel žiadnu knihu, ktorú by mi bez zachvenia v hlase odporučil, a tak som bola odkázaná na iné zaručené zdroje. Niečo mi požičala Eva Borušovičová, ktorej výber ma ešte nikdy nesklamal, niečo sestra, ktorej výber popri očakávanom Tomovi Robbinsovi ma tento rok dosť šokoval. V ženskom časopise českej proveniencie som našla noticku odporúčajúcu úspešnú románovú prvotinu britskej autorky Carole Cadwalladrovej Rodokmeň. Zaujala ma zmienka o tom, že kniha na osude troch generácií jednej rodiny rieši dilemu, či osud a správanie človeka predurčuje jeho genetická výbava, alebo výchova. V poslednom čase som dosť často na túto otázku narážala v populárno-náučnej literatúre a publicistike, a tak ma zaujímalo, ako sa to podarilo zvládnuť autorke literárne.

Hlavná hrdinka Rodokmeňa, tridsiatnička Rebeka, rozpráva príbeh troch generácií žien rodiny Monroeovcov, a to je teda skutočne zvláštna rodinka. Veľa napovie už úvodné poďakovanie autorky svojej vlastnej rodine, že nie je ako Monroeovci. Stará mama Alicia prežila v štyridsiatych rokoch minulého storočia škandalózny vzťah s černochom Cecilom, od ktorého ju jej bigotná rodina odtrhla a donútila k sobášu s podivným bratrancom Herbertom. Alicina dcéra Doreen, matka Rebeky, s maniodepresívnou psychózou, sa jedného pekného dňa, pri príležitosti oslavy svadby Diany s princom Charlesom, zamkne v kúpeľni a už z nej nikdy živá nevyjde. Základná myšlienka knihy – teda rozpor výchova vs. gény – je vtelená aj do Rebekinho manželstva: ona sa vedecky zaoberá pop-kultúrou, jej manžel Alistair sa zaoberá genetikou. Alistair pozoruje svoju manželku ako objekt svojho výskumu a nechce s ňou mať deti. Vzhľadom na jeho presvedčenie, že život človeka predurčuje výlučne jeho DNA, vzhľadom na pohnutú rodinnú históriu manželky a vzhľadom na to, že je to tiež dosť divný patrón, to ani veľmi neprekvapuje. Vďaka Alistairovej postave sa v knihe nachádza veľa vysvetlení zo súčasného genetického výskumu, schémy, mapy a grafy, ale všetko pôsobí trochu nadbytočne a iba dokumentuje autorkinu mierne oneskorenú fascináciu Richardom Dawkinom a jeho Sebeckým génom, ako to aj priznala v rozhovore pre BookBrowse.

Najzaujímavejšie sú tie časti knihy, v ktorých Rebeka rozpráva o svojom detstve. Sú skvelou štúdiou britskej spoločnosti sedemdesiatych rokov minulého storočia doplnené o poznámky komentujúce súdobé seriály, filmy a udalosti. Zvlášť pasáže o filme Love story natočenom podľa románu Ericha Segala či o seriáloch Charlieho anjeli a Dallas a ich vplyve na spoločnosť i samotnú Rebeku prinášajú množstvo pozoruhodných faktov a súvislostí.

Nadpisy jednotlivých kapitol sú vlastne heslá zo slovníka a sú vždy spojené s výkladom slova. Nadväzujú na Rebekin detský zvyk vyhľadávať si nezrozumiteľné slová, ktoré počula či čítala, v slovníkoch a tak porozumieť tomu, čo chcela pochopiť, ešte menej (napríklad tomu, čo je to misionárska poloha, cez vysvetlenie slov misionár). Autorka sa pohrala s viacerými významami niektorých slov – napríklad slova miss, čo však nemožno povedať o prekladateľke knihy, ktorá časť nadpisov preložila do češtiny a časť nadpisov, kde bola v koncoch s primeranými ekvivalentmi, ponechala v angličtine. Škoda.

Rodokmeň je kniha vtipná, inteligentná a čítavá, mimoriadne empatická, i keď úprimne, empatická a chápavá je autorka len voči ženám. Žiadna z postáv, vrátane hlavnej hrdinky, nie je bez chýb, mužské postavy sú v nej však vykreslené mimoriadne nemilosrdne. Čo muž, to chladné monštrum alebo poľutovaniahodný úbožiak. Jediná mužská postava, ktorú autorka zobrala na milosť, je najmladší Rebekin brat – homosexuál, ktorého príchod do rodiny prekryla oveľa dôležitejšia skutočnosť – odhalenie vraha Džejára z Dallasu. Žiaľ, táto postava nedostala veľa priestoru a nám, ženským čitateľkám, jeho sexuálne zameranie nedodáva do života a hľadania ideálneho partnera, s ktorým by bolo dobré zlúčiť rodokmene, veľa optimizmu. 

Ako som sa dozvedela z vyššie uvedeného rozhovoru s autorkou, pracuje ako novinárka, ktorá sa špecializuje na cestovanie a cestovateľských sprievodcov. Táto kniha však pôsobí ako anticestovateľská kniha, pretože kedykoľvek sa niekto z Monroeovcov rozhodne niekam vycestovať, dopadne to katastrofálne. Nevadí, pre mňa to bola dobrá dovolenková voľba. Požičiam aj Malíčkovi.

Carole Cadwalladrová: Rodokmen (The Family Tree), BB art 2006, 1. vydanie, 400 strán.
Preklad: Eva Klimentová

---

Ďalšie články z pondelka 18. septembra 2006
Juraj Malíček: Vaše starosti na moju hlavu
František Gyárfáš: Gottwaldova baranica a dynamit vždy po ruke
Peter Pišťanek: „Keď sa ceste odovzdáš, sama ťa vedie.“