Slovenské riešenie: Aby aj vlk zostal sýty, aj koza celá

Minulý týždeň bol na blogu SME uverejnený zaujímavý článok. Autorka v ňom píše, ako zaplatila svojej -násťročnej dcére jazykový pobyt v Spojených štátoch. Bohužiaľ, kurz angličtiny sa predčasne skončil vyhostením z jazykovej školy, lebo dievča sa zúčastnilo oslavy, kde sa podával alkohol. Dala si síce len dva glgy a z akcie odišla skôr, ako tam dorazila kontrola, no škola bola nekompromisná a všetkých zúčastnených poslala domov.

Autorka blogu síce akceptuje, že jej dcéra bola potrestaná za porušenie pravidiel, ktoré boli všetkým stranám dopredu známe, no aj tak si myslí, že sa viac mali brať do úvahy subjektívne okolnosti konkrétneho prípadu každého jedného študenta. Koniec koncov, dievča vypilo len dva glgy a potom odišlo. Ani neskončila v nemocnici s otravou alkoholom. Samozrejme, presne toto isté slovenskému čitateľovi napadne ako prvé. Nebol trest, zvolený školou, neadekvátny previneniu študentov?

V diskusii k zmienenému článku sa riešilo všeličo. Od skutočnosti, že na slovenských školách všetkých typov a stupňov sa dodržiavaním pravidiel neobťažujú ani pedagógovia, až po poznámku, že rodičia sú ľahostajní k pitiu svojich detí. Asi najbližšie k jadru problému sa dostali diskutujúci, ktorí hovorili, že v Amerike sa proste pravidlá musia bez výnimky dodržiavať, aplikujú sa aj na bohatých a mocných, a to je práve na tej krajine super.

No rozdiel medzi USA a Slovenskom v prístupe k pravidlám má hlbšie príčiny ako len prostý kontrast medzi vyspelou starou demokraciou a zaostalou východoeurópskou kleptokraciou. Z rôznych historických a kultúrnych dôvodov je Slovensko krajinou, kde sa spory riešia skôr snahou o zladenie rôznych protichodných záujmov než vyhrotením do otvoreného konfliktu, v ktorom jedna strana berie všetko a druhá nič. Inými slovami, snažíme sa, aby „aj vlk zostal sýty, aj koza celá“.

Ďalšia vec je, že abstraktné pravidlá často berieme len ako nezáväzný návod na riešenie problémových situácií a skôr sa snažíme každý prípad posudzovať veľmi subjektívne, so zvážením pomeru účastníkov k veci, ale i pomeru jednotlivých účastníkov k nám ako rozhodcovi. Inak povedané: „Tóno síce urobil chybu, ale viedli ho k tomu také a také okolnosti, ktoré treba vziať do úvahy a netreba ho posudzovať príliš prísne. Navyše spolu hrávame karty a keďže je to šikovný chalan so sľubnou budúcnosťou, netreba mu kaziť kádrový profil.“ Samozrejme, nie je teraz reč primárne o právnom systéme, kde sa konkrétne okolnosti zvažujú priamo zo zákona. Ide skôr o celkový slovenský prístup k riešeniu akýchkoľvek sporov (pracovných, medziľudských), o ktorých musí rozhodnúť nejaká vyššia autorita.

Slovenské riešenie situácie z blogu by vyzeralo nasledovne. Študentom by sa po príchode do jazykovej školy povedalo, že ak budú prichytení pri konzumácií alkoholu, bez milosti ich pošlú domov. Následne, keby táto situácia naozaj nastala, riaditeľ školy by vlastné pravidlá bral len ako orientačné. Zvážil by prípad každého jedného študenta-previnilca osobitne. Jazykový pobyt by po prvotnom bububu mohli dokončiť všetci s tým, že by za trest dostali rôzne obmedzenia.

Obmedzenia by sa zaprotokolovali, pár dní by sa vynucovali, no postupne by sa od nich upustilo. Ako už bolo napísané, kurz by nielenže dokončili všetci, ale na záver by sa ešte aj všetci (riaditeľ, previnilci i ostatní študenti a vychovávatelia) družne na celej veci zasmiali a mali by do budúcnosti o jeden vzrušujúci spoločný zážitok viac, na ktorý by mohli spomínať. Riaditeľ by možno na rozlúčku dodal, že mladí noťasi sú síce beťári, ale že aj on si občas vypil, keď bol v ich veku.

Aby bolo jasné, nejde teraz o otázku, kedy začínať s pitím, ale o otázku kultúrno-spoločenských rozdielov v prístupe k pravidlám. Toto je náš slovenský, konsenzuálny, nekrvavý a nekonfliktný spôsob riešenia problémov. Či je to dobrý alebo zlý spôsob, nech posúdi každý z nás. Každopádne, je to náš slovenský spôsob a v USA by niečo také bolo, naopak, hodnotené ako krajne „neamerické“. Takto sa riešia veci aj v našej politike. Napr. Bernátek (Palacka) musí odísť, ale keďže je „náš“, vystrelíme ho do Bruselu (Londýna). Alebo: na Harabina je veľký mediálny tlak, preto možno bude musieť odísť z funkcie ministra spravodlivosti, ale aby sme si nepohnevali HZDS, upraceme ho na Najvyššom súde.

Takto to fungovalo aj za socializmu, keď trebárs bol nejaký umelec zakázaný, tak si ho predvolal Válek s tým, že „no čo s tým teda urobíme“. A zakázaný umelec bol uprataný niekam, kde sa predsa len mohol aspoň v obmedzenej miere venovať tvorivej činnosti. Príkladom opačného prístupu je talianska vojna medzi štátom a mafiou. Tam išlo do tuhého a mafia sa nerozpakovala zabíjať dokonca sudcov alebo politikov. Na Slovensku to riešime inak. Prečo by nejaký mafián mal zbytočne vzbudzovať verejné pohoršenie a zabíjať nejakého sudcu? To by len zbytočne mútilo hladinu. Radšej si sudcu potichu kúpi.   

Možno my Slováci ešte nie sme pripravení na to, aby sme pravidlá nekompromisne a „po americky“ vynucovali v každodennom živote. Koniec koncov, každý z nás už asi v živote profitoval z toho, že zakopol, no jeho prípad bol posudzovaný s „ohľadom na okolnosti“ alebo pri „zvážení všetkých záujmov“. Treba si však dobre všímať, kam doviedol americkú spoločnosť ich vzťah k pravidlám a kam doviedli našu spoločnosť rôzne slovenské špecifiká.