Politici, kriminálnici a politici-kriminálnici

Po medializovaní kontaktov medzi Štefanom Harabinom a mužom podozrivým z obchodu s drogami, sa začína nahlas hovoriť, že viacero slovenských politikov naprieč straníckym spektrom má kontakty na mafiu. Aj keď médiá o tejto kauze podrobne informujú, zatiaľ sa nezdá, že by Harabinova dávna známosť diskreditovala HZDS alebo alibistickú hlavnú vládnu stranu v očiach koaličných voličov.

Keď zločinci vládnu a slušní ľudia sú za mrežami
Jeden z rozdielov medzi civilizovanými, necivilizovanými štátmi a štátmi nachádzajúcimi sa niekde uprostred (ako napr. Slovensko) spočíva v tom, kto vládne a kto je vo väzení. Kto už čítal niekedy osobné svedectvá preživších obetí koncentračných táborov, ten si mohol všimnúť zaujímavú vec. Medzi esesákmi a väzňami sa v rámci táborovej hierarchie nachádzala zvláštna kasta kápov, ktorá pozostávala z tzv. Berufsverbrecher, teda „zločincov z povolania“. Z mužov, ktorí v civile páchali opakované brutálne zločiny, urobili nacisti svojich prostredníkov, majúcich za úlohu dennodenne tyranizovať a šikanovať väzňov.

V podstate na celé nacistické hnutie sa dá pozerať aj ako na organizované zoskupenie typických zločincov, ktorí by v inej krajine a v inej dobe sedeli v base za najrôznejšie delikty. Tí najprimitívnejší a najsadistickejší dostali šancu realizovať sa ako kápovia v koncentrákoch. Vyššie sa nachádzali ľudia, ktorí by sa inak možno uplatnili ako zlodeji, výpalníci, drogoví díleri alebo ako sofistikovaní krstní otcovia celých mafií. No a na čele štátu stál v podstate bývalý príslušník viedenskej spodiny, ktorý sa celé roky ponevieral ako darebák na samom spoločenskom dne.

Že v totalitných režimoch reprezentujú štát ľudia s kriminálnym založením, si všimli aj americkí tvorcovia hraného filmu o Stalinovi. Na zadnej strane videokazety sa nachádzala veta: „Takto by to vyzeralo v Spojených štátoch amerických, ak by sa prezidentom stal Al Capone.“ A skutočne, mnohí zo Stalinových spolupracovníkov predtým naozaj boli súdení za rôznu kriminálnu činnosť nepolitického charakteru.

Nám nevládne mafia, len „mafia friendly“ politici
Samozrejme, aj v dejinách USA možno nájsť (najmä na regionálnej úrovni) príklady skorumpovaných politikov, ktorí buď kontakty s organizovaným zločinom priamo udržiavali, alebo by sa minimálne v rámci mafie nestratili – vzhľadom na ich spôsob výkonu moci. Veľa sa v tomto smere špekuluje napríklad o kontaktoch Kennedyovcov.

No jeden z dôvodov, prečo americká spoločnosť relatívne dobre funguje, spočíva aj v tom, že tam zločincov skutočne posielajú za mreže, a niekedy ich dokonca aj popravujú. Kandidáti na verejné posty sú médiami hĺbkovo prelustrovaní a transparentnosť zabezpečujú aj prísne zákony. Odrazovým mostíkom pre politickú kariéru je často pozícia prokurátora alebo policajného šéfa, ktorý sa osvedčil ako tvrďas zoči-voči zločinu. 

Hoci ani za oceánom nie je všetko ideálne a aj tam musí verejnosť bojovať v svojich bitkách proti nepoctivým politikom, predstava ministra spravodlivosti, kamarátiaceho sa s dílerom drog, je absurdná. Ešte absurdnejšia je predstava, že hlava exekutívy nevidí na odvolanie takého ministra dôvod a národu je celá záležitosť úplne ukradnutá.

Slovensko je niekde na polceste medzi obidvomi extrémami. Nevládnu nám priamo kriminálnici, ale nie sme ani krajinou, ktorá dokáže zločincov spoľahlivo izolovať od poctivých občanov. V našom štáte si ľudia, ktorí by mali byť súčasťou slušnejšej časti spoločnosti, akurát tykajú so zločincami. Naši politici nie sú mafia, oni sú len „mafia friendly“. V istom zmysle sme však na tom ešte horšie než Nemci za Hitlera alebo Rusi za Stalina. Oni totiž žili v brutálnej diktatúre bez slobodných volieb. Ani keby chceli, nebolo by pre nich jednoduché zbaviť sa štátneho aparátu, ktorý bol preplnený kriminálnymi živlami.

No o Slovensku môžu rozhodovať kamaráti mafiánov len vďaka súhlasu nás voličov. Boj za čistotu verejného priestoru a nastolenie právneho štátu je zápasom, ktorý si musí každý národ vybojovať sám. Zásah zvonka alebo nejaké náhle pohnutie dejín môžu nanajvýš vytvoriť potenciál pre ozdravenie politiky, ale tú prácu musíme dotiahnuť sami. Existujú štáty, ktoré mnohí z nás obdivujú, lebo im sloboda a spravodlivosť fungujú. Ak sa však pozrieme na príbehy týchto národov z historickej perspektívy, zistíme, že niekedy v minulosti sa ich občania postavili proti neslobode či nespravodlivosti, a len preto sa v nich dnes slušným ľuďom žije dobre.