Íri odmietli lisabonský diktát

Svätý Patrik vyslyšal hlasy eurorealistov a malý zelený ostrov aspoň načas pribrzdil bruselský parný valec. Z pohľadu Slovenska je príjemným prekvapením množstvo diskutujúcich v internetových diskusiách, ktorí írske NIE oceňujú a gratulujú malému národu k odvahe. Sklamaní zástancovia Lisabonskej zmluvy však neustále opakujú niekoľko fráz, na ktoré sa oplatí pozrieť zblízka.

„Tri milióny Írov nemajú právo rozhodovať o päťsto miliónoch Európanov, ktorí sa chcú hlbšie integrovať.“

Problém je v tom, že tých päťsto miliónov Európanov sa na ich názor nikto nepýtal. Tak prečo europeisti za nich hovoria? Šancu dostali len tri milióny írskych voličov a je vysoko pravdepodobné, že keby sa referendá umožnili aj v ďalších štátoch EÚ, Lisabonská zmluva by prepadla vo viac než len v jednej či dvoch krajinách. Má rádovo pár stoviek až tisícov zákonodarcov naprieč Európou vyššiu legitimitu ako hlas 800-tisíc Írov, ktorí povedali NIE Lisabonu?

Názorová priepasť ohľadne Lisabonskej zmluvy neoddeľuje malý zelený ostrov od zvyšku Európy. Je nesprávne vzbudzovať taký dojem, aj keď sa o to europeisti snažia. Hranica prebieha skôr medzi občanmi väčšiny členských krajín na jednej strane a centralisticky naladenými elitami spomedzi intelektuálov a politikov na strane druhej. Päťsto miliónov Európanov Lisabonskú zmluvu nepotrebuje a ani neiniciovalo jej vznik. Motívy, prečo mocenské a intelektuálne elity podporujú centralizáciu EÚ, sa rôznia. Niektorí vidia v nadnárodnej úrovni priestor pre presadenie sociálno-inžinierskej agendy, ktorá na národnej úrovni nemá šancu prejsť. Ďalším sa páči vidina teplého miestečka v európskych štruktúrach, kým iných proste len neopustil stádovitý inštinkt a myšlienku „stále tesnejšej integrácie“ podporujú iba preto, že ju podporujú všetci ostatní.  

„Írsko len vďaka členstvu v EÚ nie je na úrovni Albánska a teraz nevďačne potopilo Lisabonskú zmluvu.“

Je jasné, že Írsko zbohatlo aj vďaka slobodnému obchodu s ostatnými štátmi Európy a prístupu na spoločný trh. No ak si niekto myslí, že Íri sa stali druhým najprosperujúcejším európskym národom hneď po Luxembursku vďaka almužne z Bruselu, tak je na veľkom omyle. Prerozdeľovaním bohatstva sa ešte žiadny štát bohatým nestal. Koniec koncov, kde sú Gréci alebo Portugalci, ktorí začínali na podobnej pozícii ako Íri, no napriek miliardám eur sa za tie roky nevzchopili?!

Írsko bolo dlho chudobnou krajinou, keďže jeho politické elity vyznávali hospodársku politiku protekcionizmu a rozsiahlych štátnych zásahov. Chudobným zostávalo dokonca aj po celé sedemdesiate a väčšinu osemdesiatych rokov, navzdory členstvu v EHS, do ktorého vstúpilo už v roku 1973. Zvrat priniesli až liberálne hospodárske reformy, ktoré zahŕňali nízku korporátnu daň (od roku 2003 dokonca len na úrovni 12,5 %), privatizáciu bankového sektora a mnohých štátnych podnikov, zníženie miery prerozdeľovania z vyše 50 % na dnešných 34 %, či spružnenie trhu práce.  

Írsko je v rámci indexu ekonomickej slobody treťou najliberálnejšou ekonomikou na svete, vlastnícke práva chráni výkonné a nezávislé súdnictvo, pričom krajina je podľa Transparency International medzi dvadsiatimi najmenej skorumpovanými štátmi sveta. Všetky tieto faktory viedli k pritiahnutiu zahraničných investícií s vysokou pridanou hodnotou, navyše Írom sa podarilo kapitalizovať existenciu silnej zahraničnej diaspóry žijúcej najmä v Spojených štátoch. Krajina sa stala vstupnou bránou amerického kapitálu do Európy.

Zaujímavosťou je, že Írom sa originálnym spôsobom podarilo skombinovať tradície a domácu kultúru s výzvami nového globalizovaného sveta, čím vytvorili nezameniteľné a vysoko tvorivé prostredie. Ostrovná republika sa v rôznych rebríčkoch umiestňuje na popredných miestach, pokiaľ ide o pohodu a kvalitu života, najmä vďaka pevným rodinným väzbám a horizontálnym sociálnym sieťam medzi obyvateľmi.

Toto všetko a nie dotácie z Bruselu, sú skutočné príčiny írskeho hospodárskeho zázraku. Je nutné pamätať na tieto súvislosti, keďže viera, že akési prerozdeľovanie je dôležitejšie než vlastná ekonomická politika a domáci podnikateľský duch, môže byť pre krajinu ako Slovensko fatálna. Veriť, že peniaze od EÚ boli kľúčovým faktorom ekonomického úspechu Írska, je rovnako absurdné ako veriť, že za súčasný vysoký hospodársky rast Slovenska môžu eurofondy a nie reformy predchádzajúcej vlády.      

„Írski odporcovia Lisabonskej zmluvy vôbec nevedeli, o čom hlasovali. Zvíťazili predsudky a strach z neznámeho.“

Keď vám dá niekto podpísať zmluvu, ktorá je nejasná a zahmlievajúca aj pre vášho právnika, podpíšete ju s dôverou? Nehlasovať za Lisabonskú zmluvu z dôvodu nepochopenia v tomto prípade nebolo dôsledkom ignorancie, ale racionálnej a zdravej skepsy. Navyše, otázka nestojí tak, či tento právny dokument pochopili írski odporcovia, ale či jeho obsah a dôsledky plne chápu zástancovia.

Jedným z faktorov, ktoré prispeli k írskemu NIE, bolo aj priznanie premiéra Briana Cowena, že ním vehementne podporovanú Lisabonskú zmluvu sám vôbec nečítal. Podobne ju nečítal ani írsky eurokomisár. Pokiaľ ide o Slovensko, stačí si spomenúť na anketu v NR SR, keď najhlasnejší priaznivci dokumentu z radov poslancov vôbec netušili, čo vlastne prináša. Akurát mesiac pred konaním írskeho referenda podpísal Lisabonskú zmluvu aj slovenský prezident Ivan Gašparovič, ktorý ju kedysi prekrstil na „libanonskú zmluvu“. A netreba zabúdať ani na dobre informovaných poslancov v Budapešti, ktorí tento dokument schválili bez akejkoľvek verejnej debaty ešte skôr, než bol vôbec oficiálne preložený do maďarčiny.

Všetko teda nasvedčuje tomu, že nespôsobilí vyjadrovať sa k Lisabonskej zmluve sú predovšetkým jej zástancovia a nie jej odporcovia.    

„Íri by teraz mali hlasovať znovu, kým nepovedia ÁNO, alebo opustiť Európsku úniu.“

Dosť totalitný názor, ktorý čoraz častejšie počuť od Nemcov a Francúzov. Obidve riešenia len potvrdia, že v EÚ existuje demokratický deficit a vôľa občanov sa rešpektuje iba vtedy, keď správne pritakávajú. Potom sa nehrajme na nejakú ratifikáciu, nech to proste Barroso nariadi dekrétom a budeme sa Lisabonskou zmluvou povinne riadiť všetci. Alebo?

Írske NIE je nutné rešpektovať a Lisabonskú zmluvu treba hodiť do koša. Mnohí aj na Slovensku máme často pocit, že ľudové hlasovania nedokážu vygenerovať najmúdrejší výsledok a voličské hlasy by skôr mali byť vážené ako sčitované. Ale tak ako žiadny pravičiar (aj keď so škrípajúcimi zubami) nespochybňuje, že Smer zvíťazil v parlamentných voľbách a má preto legitímny nárok na svoje štyri roky, nemalo by sa ani írske referendum brať na ľahkú váhu.     

„Lisabonská zmluva je potrebná, aby Európa mohla efektívne konkurovať Amerike, Číne a Japonsku.“

Predovšetkým, zatiaľ žiadny zástanca tejto tézy nevysvetlil, ako zrýchlenie mechanizmu vytvárania regulácií podporí konkurencieschopnosť Európy. To „zefektívnenie“ a „zvýšenie akcieschopnosti“ EÚ povedie skôr k ešte väčšej byrokratickej záťaži európskych podnikateľov a zníženiu európskeho hospodárskeho rastu.

Minulý týždeň Slovensko navštívila švajčiarska profesorka ekonómie, Victoria Curzon-Priceová. V rámci svojej prednášky sa dotkla práve myšlienky, podľa ktorej aby spoločný európsky trh fungoval, musí byť čo najviac zarovnaný spoločnými reguláciami. Podľa ekonómky zo Ženevy ide o omyl. Potreba obchodnej výmeny vyviera skôr z rôznorodosti ako z unifikácie. Keby boli všade rovnaké podmienky, rovnakí ľudia a rovnaké výrobky, akýkoľvek obchod by stratil zmysel. Európa by si preto mala uchovať aj vnútornú súťaživosť normatívnych systémov, ktorá jej v minulých storočiach

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [9]