Otec zakladateľ John Adams a ideály národov

Momentálne čítam biografiu s názvom John Adams – štátnik a prezident z pera amerického spisovateľa Davida McCullougha, ktorý za ňu v roku 2002 dostal Pulitzerovu cenu. Je to pozoruhodná knižka o jednom z „otcov zakladateľov“ a zároveň druhom prezidentovi Spojených štátov amerických. Adams od mladosti študoval ľudskú prirodzenosť, múdrosť hľadal v dielach klasikov ako Cicero či Shakespeare, a viera v dedičný hriech ho urobila skeptickým voči pohnútkam vládcov i ovládaných.

Z McCulloughovho diela prehovára hlas triezveho konzervatívca, ktorý veril v slobodu a v kľúčových okamihoch zachraňoval americkú revolúciu, no na druhej strane odmietal krvavé excesy revolúcie vo Francúzsku. V tomto sa jeho hodnotenie dosť prekrývalo s jeho britským súčasníkom Edmundom Burkom a naopak, bolo v ostrom protiklade s názormi Thomasa Jeffersona, ktorý sa revolučným terorom na druhej strane Atlantiku nadchýnal a bagatelizoval ho. Adams a Jefferson boli priatelia, ale zároveň aj hlavní politickí rivali. Že obaja zomreli v ten istý deň (4. júla 1826 – teda na 50. výročie Deklarácie nezávislosti), sa považuje za symbolické.

Citát, ktorý rezonuje
Každopádne, v knihe ma mimoriadne upútal jeden Adamsov výrok, ktorý sa svojím obsahom kvalifikuje na nadčasovosť a neustále mi rezonuje v mysli. Relevantný totiž môže byť aj pre Slovensko, dokonca pre každého jedného z nás. Keď počas vojny za americkú nezávislosť slúžil budúci prezident ako diplomat v Paríži, vyslovil túto myšlienku:
„Ja musím študovať politiku a vojnu, aby moji synovia mohli študovať matematiku a filozofiu. Moji synovia by mali študovať matematiku a filozofiu, zemepis, prírodnú históriu, námornú architektúru, navigáciu, obchod a poľnohospodárstvo, aby ich deti mohli študovať maliarstvo, poéziu, hudbu, architektúru, sochárstvo, gobelíny a porcelán.“
Citát je výnimočný z viacerých dôvodov. V prvom rade kontinuitou a perspektívou, ktorá spája tri generácie. Dnes je skôr v móde pohľad „žime, potom uvidíme“, resp. „po nás potopa“. Veľa ľudí má problém dovidieť poza budúci deň, či nasledujúci týždeň. Aká jasnozrivá je v tomto kontexte perspektíva, ktorá dokáže dať veciam zmysel naprieč generáciami.

John Adams nebol človek, ktorý by inštinktívne tiahol k moci. Bol to priamočiary americký vidiečan s pevnými postojmi, ktorý bol vyslaný do svetovej metropoly, na kráľovský dvor Ľudovíta XVI., kde to žilo intrigami, frivolnosťou, falošnosťou, dvojtvárnosťou a skazenosťou. Aby sa v tomto prostredí zorientoval a prežil, musel študovať jeho pravidlá. Pričom dôraz je na slove „musel“, lebo vlastnosti tohto sveta sú mu od prírody cudzie. Učí sa ich len preto, lebo je diplomat a od aliancie s Francúzskom závisí prežitie mladej americkej republiky. Toto posolstvo je vyjadrené v prvej vete Adamsovho výroku.

McCulloughova kniha je zaujímavá okrem iného aj tým, že ukazuje Spojené štáty americké, v súčasnosti najsilnejšiu a najbohatšiu krajinu na svete, takpovediac v prenatálnom štádiu, keď bola ich štátnosť krehká, vojenská sila zanedbateľná a prežitie neisté. Málokto v Európe veril, že sa experiment so slobodou vydarí a nikto Amerike nič nedaroval. John Adams sa musí naučiť presviedčať, robiť kompromisy, manévrovať medzi mlynskými kameňmi veľmocenskej diplomacie Londýna a Paríža. Musí vedieť, kedy byť prefíkaný, kedy, naopak, pokorný a kedy pohrýzť – to všetko, aby jeho vlasť vôbec mala nejakú budúcnosť.

Profilové študijné odbory synov a vnukov
Druhá veta hovorí, že keď už si raz krajina právo na život vybojuje, musí sama seba upevniť. Kým teda otcovia študovali vojnu a diplomaciu (pretože prostredníctvom týchto vecí sa väčšina národov k nezávislosti dostáva), synovia si musia osvojiť odbory praktické v mieri, ktoré krajine zaistia dlhodobé prežitie a šancu na rast. Teda matematiku, obchod, podnikanie, technické smery a podobne.

A keď národ trochu zbohatne a krajina sa vybuduje, možno sa vrhnúť na zábavu, umenie, či duchovné a kultúrne potreby. Svojím spôsobom nejde len o krôčiky štátov, ale aj niektorých bohatých podnikateľských rodín. V prvej generácii ešte novozbohatlíkom trčí slama z topánok a prežíva silné vedomie, že peniaze mohli byť nahonobené aj pochybnými spôsobmi. V ďalších generáciách sa však vkus boháčov zjemňuje a oni sa postupne začínajú orientovať v takých veciach, ako je umenie či kvalitné vína. 

Adamsov výrok by sa však dal potiahnuť ešte ďalej, k štvrtej alebo piatej generácii. Väčšina kultúr po dosiahnutí technického, ekonomického a umeleckého vrcholu nezadržateľne kráča k civilizačnému úpadku. Prosté mravy starých generácií stále viac degenerujú do pôžitkárstva a vyhľadávania zmyslových zážitkov. No tie trvajú len okamihy a život ľudí medzi nimi sa vyprázdňuje. Zmysel života sa stráca a takáto civilizácia je postupne pokorená inými kultúrami.

Taký je kolobeh vzniku, vrcholu a zániku národov i civilizácií. Už keď mal John Adams 20 rokov a o nezávislosti trinástich amerických kolónií nikto nechyroval, predpovedal mladý právnik Amerike veľkú budúcnosť. No zároveň dobre poznal históriu a vedel, že impériá prichádzajú a odchádzajú. Keď sa teraz v 21. storočí obzrieme dozadu, vidíme za sebou celý cintorín civilizácií. Dá sa z príkladov týchto kultúr niečo naučiť? A je možné s týmito poznatkami zabrániť zániku našej vlastnej civilizácie?