Oportunizmus – evolučná stratégia?

Asi pred mesiacom som na tomto mieste písal, že jediným sústavne dominujúcim -izmom v slovenskej politike je oportunizmus. Na Slovensku sa v minulom storočí veľmi rýchlo striedali režimy a nebolo nič nezvyčajné, ak bol otec maďarón a syn autonomista, alebo že členovia Hlinkových gárd pokračovali po 2. svetovej vojne napríklad v radoch komunistickej Štátnej bezpečnosti. Takýto prevrat kabátov zažila aj súčasná generácia, keď po roku 1990 starí internacionálni komunisti zistili, že sa naďalej udržia pri moci aj v demokracii, ak v sebe zrazu objavia rodoľuba a bojovníka za slovenskú štátnosť.

Politické chameleónstvo
Medzitým som si však uvedomil, že môj výklad spred mesiaca nebol vyčerpávajúci. Vymieňanie kabátov počas každej spoločenskej zmeny a celonárodná ohybnosť v oblasti chrbtice nie sú len výrazom odvekého všeľudského sporu idealistov a pragmatikov. Skôr je pravdepodobné, že náš slovenský oportunizmus je akousi kultúrno-evolučnou stratégiou národného prežitia.

Povrchové zafarbenie, tvar organizmu alebo skutočnosť, že nejaká rastlina či zviera disponujú vlastným jedom sú všetko spôsoby, ako sa v rámci biologickej evolúcie organizmy prispôsobujú podmienkam svojho okolia. No rôzne formy adaptácie sa dajú nájsť aj v rámci ľudských spoločenstiev a kultúrnej evolúcie. Mohol by na Slovensku taký rozšírený fenomén politického oportunizmu byť len obrannou reakciou Slovákov na nejaký vonkajší podnet?

Zaujímavé je, že ak v rámci slovenskej otázky analyzujeme príčiny istých patogénnych kultúrnych čŕt, ktoré sa v našom národe mimoriadne často vyskytujú, dochádzame opakovane k jedinému zdroju – absencii individuálnej i národnej slobody v minulosti. Sloboda núti k zodpovednosti. V prvom prípade zodpovednosť tlačí na jednotlivca, v druhom na národ ako politické spoločenstvo. Navonok samostatné a vnútorne demokratické Slovensko je dlhodobým liekom na väčšinu pokrivení našej národnej duše. Samozrejme, len za predpokladu, že bude ako samostatné a demokratické dlhodobo udržané.

V minulosti však Slováci väčšinou nemali ten luxus rozhodovať o sebe ani v zmysle národnom, ani v zmysle individuálnom. Inými slovami, ak by ste odmalička museli na svojich pleciach niesť jarmo, pod ktorým by sa zhýbala vaša chrbtica, časom by sa úplne ohla. Neustále prezliekanie politických kabátov sa u Slovákov možno evolučne osvedčilo, pretože navzdory nehostinným podmienkam im zabezpečilo prežitie buď ako jednotlivcov, alebo ako národa.

Keď bol napríklad v roku 1939 vyhlásený slovenský štát, vítal ho s úprimnou radosťou len málokto – vrátane ľudáckej reprezentácie. V záujme prežitia a pod hrozbou rozdelenia medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko sme však prijali vonkajšie symboly ideológie, s ktorou sa väčšina Slovákov vnútorne nikdy plne nestotožnila. Na druhej strane, aj v socializme sa slovenskí komunistickí funkcionári snažili vybojovať pre krajinu viac práv v rámci Československa, čoho vrcholom bola federácia z roku 1968.

Čas na zmenu evolučnej stratégie
My sa proste prispôsobíme, aby sme prežili, no v rámci možností sa predsa len snažíme vybojovať pre seba čo najviac. Že sa v rámci toho spúšťame na špirálu „menšieho zla“, ktoré spravidla vedie k väčšiemu zlu, je už druhá vec. Keď žijete v deformujúcom prostredí, ohnutá chrbtica je spôsobom prispôsobenia sa situácii. Ak ste súčasťou najmenšieho národa v geopoliticky mimoriadne exponovanej oblasti a vaším jediným cieľom je akurát holé prežitie, musíte niečo obetovať. Napríklad isté hodnoty, ku ktorým sme sa deklaratívne hlásili, alebo trebárs 50-tisíc spoluobčanov...

Dá sa veľa filozofovať o tom, či je prežitie najvyššou hodnotou a či sme v tej ktorej chvíli neobetovali viac, než bolo nevyhnutné. Možno by sa proti mojej konštrukcii dalo namietnuť, že si Slováci v 20. storočí osvojili v skutočnosti dvojakú stratégiu. Napríklad počas svetových vojen sa väčšina národa snažila proste prežiť a slúžiť „menšiemu zlu“. No určitá skupina Slovákov, najmä mladých a bez záväzkov (ktorí si to teda mohli dovoliť), odišla do cudziny a bojovala takpovediac za ideály a na správnej strane (čsl. légie, RAF a pod.). Vďaka týmto ľuďom sa nám podarilo nielen prežiť, ale stáť v oboch vojnách aj na víťaznej strane.

Niekto naozaj môže povedať, že neopakovateľná slovenská schopnosť skloniť pokorne hlavu a prežiť každý režim či každý medzinárodný otras je niečo obdivuhodné, na čo by sme mali byť hrdí. Koniec koncov, keby sme sa vždy postavili na zadné a za naše hodnoty by sme boli masovo ochotní hoci aj položiť život, tak tu dnes žiadni Slováci nemuseli byť.

Vezmime si takých Keltov. Kedysi títo udatní bojovníci obývali väčšinu Európy a jediné, pred čím mali strach, bola vraj možnosť, že im spadne nebo na hlavu. No k čomu ich tvrdohlavé „radšej zomrieme postojačky, ako by sme mali žiť kolenačky“ viedlo? Rimania a Germáni ich úplne zničili. Dnes potomkovia Keltov prežívajú len na hŕstke ostrovov v západnej Európe.

Nech boli morálne dilemy našich predkov akékoľvek, teraz je Slovensko samostatným štátom, ktorý je usporiadaný ako liberálna demokracia. Sme slobodní aj ako národ (teda politické spoločenstvo), aj ako jednotlivci. Inak povedané, tlak na naše chrbtice už neexistuje. Takže nie je dôvod, prečo sa naďalej hrbiť. Leda že by bola chrbtica našou minulosťou natrvalo deformovaná.

Dá sa donekonečna diskutovať o morálnych voľbách Jozefa Tisa, tvárou v tvár Hitlerovi, alebo Alexandra Dubčeka, proti ktorému stáli státisíce sovietskych vojakov. No dnes sme slobodní, nikto nás existenčne neohrozuje, a preto by sme mali prejsť od ambície PREŽIŤ za každú cenu k cieľu plnohodnotne ŽIŤ a naše konanie podrobovať vyšším morálnym nárokom. Je čas zahodiť oportunizmus a vyvinúť novú kultúrno-evolučnú stratégiu. Pre Slovákov by to mohlo predstavovať priam vývojový skok – od politických bezstavovcov k živočíchom s rovnou chrbticou.