Politika, hodnoty a náboženstvo. Patria k sebe?

Ján Čarnogurský sa vrátil do širšieho vedenia KDH so slovami, že nepovažuje politiku za pokračovanie náboženstva. Politika má vraj vlastný súbor právd a tieto sú od teológie nezávislé. Reagoval tak na otázku, prečo podporoval vznik povolebnej koalície KDH a ostatných pravicových strán, hoci aj so skompromitovaným HZDS.

Čarnogurský bol vždy studnicou kontroverzných a zaujímavých výrokov. No nie je jediný, kto v posledných týždňoch nastolil otázky ohľadne vzťahu medzi politikou a náboženstvom. V Nemecku teraz spôsobujú rozruch pripravované memoáre bývalého spolkového kancelára Gerhardta Schrödera, ktorých časti uverejňuje týždenník Spiegel. Napríklad George W. Bush bol od začiatku Schröderovi podozrivý, keďže za väčšinou jeho činov stála viera. „Čo ma znepokojovalo, bolo to, ako často prezident opisoval seba samého ako bohabojného,“ píše bývalý spolkový kancelár.

„Odôvodnene kritizujeme, že vo väčšine moslimských štátov úloha náboženstva pre spoločnosť a povaha práva nie sú zreteľne oddelené. Avšak zatiaľ sme si neuvedomili, že v USA majú kresťanskí fundamentalisti a ich interpretácia Biblie podobné úmysly,“ myslí si Schröder. 

Viera a politika – dajú sa vôbec oddeliť?
Aký je teda vzťah medzi náboženským presvedčením a politikou? A aký by mal byť? Na Slovensku i v západnej Európe existuje istá skupina ľudí, ktorí by sa dali označiť za „fanatických ateistov“, respektíve „bigotných sekularistov“. Zúrivo argumentujú „upaľovaním bosoriek“ alebo „križiackymi výpravami“, z čoho usudzujú, že náboženstvo je ópium ľudstva, ktoré do politiky nepatrí. Nemalo by vôbec byť súčasťou verejného priestoru, maximálne sa môžete modliť niekde u seba doma v kúte. Aj to ukrytí za závesom.
No dá sa osobné presvedčenie a svetonázor oddeliť od konania človeka? Keď sa konzervatívny politik a osobný priateľ Jána Pavla II., Rocco Buttiglione, mal stať eurokomisárom, liberálna ľavica od neho požadovala, aby sa najprv zaručil, že jeho (údajne bigotné) názory nebudú ovplyvňovať výkon jeho funkcie. Buttiglione sa zaručil, že nebudú, no euroľavica jeho zvolenie aj tak nepodporila.
Podľa môjho názoru urobil Buttiglione chybu. Ľavicoví liberáli totiž od neho nežiadali nič iné, než aby sa priznal, že je schizofrenik. Veď ako inak možno zabrániť, aby osobné postoje a svetonázor neovplyvňovali výkon nejakej verejnej funkcie?! Keď konám, nevyhnutne vychádzam z nejakej sady vnútorných presvedčení. Či už sú tieto presvedčenia kresťanské, moslimské alebo sekulárno-relativistické.

O „bežných“ a „fanatických“ kresťanoch
Liberálna ľavica tu disponuje zaujímavou optikou. Za „bežného kresťana“ vás považujú, ak ste de iure pokrstení, ale svoju vieru nepraktizujete, naopak, žijete s ňou v rozpore. Takýto nominálny kresťan pre nich nie je nebezpečný, skoro vôbec sa totiž od nich neodlišuje. Naopak, veľmi dobre zapadá do sekulárnej predstavy, že veriaci ľudia sú v zásade pokrytcami.    
Ak niekto naozaj žije ako kresťan, chodí do kostola a aj sa snaží dodržiavať desatoro, tak je našou mediálnou myšlienkovou políciou vždy ocejchovaný ako bigotný fanatik, ktorý nás chce vrátiť do stredoveku. Tu je zaujímavé, že fanatikmi sú vždy len tí druhí – teda veriaci. Naopak, naši pseudohumanisti z povolania sami na seba nahliadajú ako na dokonalo racionálne bytosti, ktoré veci okolo seba posudzujú zásadne nestranne a nezaslepene.
Samozrejme, že to tak nie je. V niečo veriť je prirodzenou potrebou každého človeka. Aj ateista verí – verí, že Boh neexistuje. Ani konanie ľavicových liberálov nie je zbavené subjektívnosti. Aj oni pri výkone funkcie rozhodujú z titulu svojej ideológie a svetonázoru. A keď si tak vezmeme absurdnosti, ktoré prichádzajú z bášt liberálnej ľavice, ukazuje sa jasne, ktoré presvedčenie je nebezpečnejšie. Či to, ktoré vychádza z kresťanského náboženstva, alebo to, ktoré stavia na tvrdení, že všetko je relatívne a pravda, dobro, ani zlo neexistujú.

Rocco Buttiglione mal novodobej inkvizičnej komisii, ktorá ho vypočúvala, odkázať, že sa s radosťou zbaví svojho svetonázoru pri výkone svojej funkcie. Ak sa tí druhí taktiež vzdajú svojho relativistického presvedčenia. Problémom politiky všade vo svete sú javy ako korupcia, klientelizmus, vierolomnosť, atď. Nebolo by z tohto titulu lepšie mať v politike viac úprimných veriacich ako menej?

Čarnogurský, Machiavelli a raison d`État
Otázka vzťahu politiky a náboženstva má ešte iný aspekt. Až do renesancie sa naozaj politika chápala ako pokračovanie náboženstva. Objektívny prirodzený zákon bol záväzný aj pre panovníka. Realita však dobehla teóriu. V stredoveku sa monarchovia často zvykli od prirodzeného zákona odchýliť, no táto os tu stále pretrvávala. Až dekadencia cirkevných hodnostárov, ich moci, a ctibažnosť počas renesancie spochybnili aj samotný ideál.

Prelomové bolo dielo Vladár od Niccola Machiavelliho. Posolstvo tejto knihy by sa dalo zhrnúť do slov: „Účel svätí prostriedky, ak je týmto účelom blaho štátu.“ S Machiavellim bol po prvýkrát legitimizovaný „raison d`État“, teda záujem štátu ako najvyššie dobro. Politickými nasledovníkmi talianskeho mysliteľa boli reálpolitici ako kardinál Richelieu, Otto von Bismarck alebo Henry Kissinger. Viaceré výroky Jána Čarnogurského dokazujú, že aj on je tento typ reálpolitika, ktorý považuje záujmy štátu za najvyššie verejné dobro.
Problém takéhoto náhľadu na politiku je, že čoskoro môže skĺznuť k cynizmu. Z malého zla sa stáva veľké zlo a nakoniec sa pácha už nie v mene štátneho záujmu, ale výlučne v mene moci konkrétneho človeka. Dejiny Francúzska, Nemecka a Ruska sú dobrým príkladom, kam vedie cynická reálpolitika.
Na strane druhej, negatívum idealistického chápania politiky sa dá zhrnúť v latinskom hesle „Fiat iustitia pereat mundus“ (Nech sa spravodlivosť deje, aj keby sa svet mal zrútiť). Spravodlivé rozhorčenie môže niekedy zničiť svet.

Politike G. W. Busha sa často vyčíta, že jej ide len o ropu a bezohľadné napĺňanie amerických národných záujmov. Pravda je nielen iná, ale presne opačná. Najmä zahraničná politika Washingtonu sa dnes nachádza vo svojej idealistickej fáze. Neokonzervatívci sú pripravení urobiť svet „bezpečný pre demokraciu“, aj keby sa ten svet mal zrútiť. Svoje tu zohráva aj morálne rozhorčenie, vyplývajúce zo silného amerického protestantizmu. Práve to, že protestanti vznikli „na protest“ voči nešvárom v katolíckej cirkvi, u nich vedie k častejšiemu sklonu k moralizovaniu ako medzi katolíkmi. No reálpolitika a princípy prevzaté z náboženstva sa nemusia vylučovať.

Normatívne systémy sú produktom kultúrnej evolúcie. Spoločnosti, ktoré sa riadili správnymi princípmi, nielenže prežili, ale sa tiež rozširovali, bohatli a mocneli. Náboženské princípy judeo-kresťanského Západu prežili tisícročia, lebo sa osvedčili. Prečo sa na ne nespoľahnúť aj v politike?