„Mami, ja tam nechcem ísť,“ kňučala Lele s naprataným ruksakom na chrbte. Kopala do obrubníka a zúrivo pritom šklbala púpavový list.
„Jeden víkend raz za dva týždne vydržíš, moja. Aspoň zistíš, aký je tvoj otec...“
„Ale ja tam nesmiem nič chytať, lebo Macoška na mňa kričí, že nechytaj záclony, ja som na záclony citlivá a potom že nekrč obrus, ja som na obrusy citlivá a foter na mňa potom reve, aby som nič nechytala a ja sa ho potom bojím.“
„Tak povedz vždy prepáč.“
„No, a keď poviem prepáč, tak ona že, a načo sa mi teraz ospravedlňuješ, teraz sa mi neospravedlňuj, keď už si mi tie záclony zachytala. A potom mi ešte stále hovorí, aby som toľko nejedla, že som obézna a že mám stále špinavé nechty a že prečo mi nežehlíš texasky, že ona sa so mnou potom musí hanbiť chodiť po ulici. To je taká krava.“
„No je. A čo ju mám zabiť?“
„No!“ uprela na mňa Lele pohľad s nádejou.
„Ty moja úbohá Popoluša. Ale však ono sa ti to zasa niekde vráti. Napríklad stretneš princa alebo tak...“
Zaflexovalo pri nás exovo nové čierne auto, ktoré vyzeralo ako automobil ruského ropného magnáta a evidentne malo slúžiť ako pičolapka. Môj bývalý a celkom spotený muž chvatne vystúpil, hysterickou rýchlosťou práskol Lelin ruksak do kufra a bez toho, aby na mňa čo i len pozrel, precedil pomedzi zuby ahoj. Znelo to, ako keby si odpľul. Vybrala som si z vrecka malý tyrkys, ktorý tam nosím, aby ma ochránil proti všetkému zlému a dala som ho Lele do dlane. Tá si utrápene vzdychla a zabuchla dvere. Dívala som sa za autom, ako sa rýchlo odlepilo z miesta a Lelina tvár zmizla v odrazoch na okne.
Asi o hodinu na nás už cez farebné vitráže dopadalo radostné popoludňajšie svetlo. V kostole bolo ticho ako v kostole, len kňazov autoritatívny hlas sa prísne vznášal nad našimi hlavami. Tie slová som nevnímala. Celá rozochvená som periférnym videním pozorovala len Jonášov mužný profil. Kytica v mojich rukách pomaly vädla a vydávala pritom omamné, sladkasté výpary. V jednej chvíli sa na mňa uprene pozrel a povzbudivo mrkol.
Sedela som v prvej rade najväčšieho katolíckeho kostola v meste. Pred oltárom stála Nela so svojim druhým zahraničným zachvíľumanželom a za ňou Jonáš s Rafinovanou Prostotou. Ich krásne plavovlasé dvojčatá navlečené v cukríkových šatách s košíčkami plnými ružových lupeňov postávali vedľa a dosť sa otravovali.
Princezná sa ku mne naklonil a zašepkal: „Neznášam heterácke svadby. A najviac tie, do ktorých vidím...“
„A čo vidí tvoje jasnozrivé oko v tomto prípade?“ odšepkala som mu so zvedavo zodvihnutým obočím. Nela bola už od gympla moja dosť dobrá kamarátka a nebolo nič v jej živote, o čom by som nevedela.
„Sa ti Nelinka nepriznala, aký vedie dvojpohlavný život?“
Skoro som odpadla. “Nela? Hovoríme o tej istej osobe?“
„No, ja hovorím o tej sladkej nevestičke v tortových šatočkách a ty?“
„Nekecaj, šak som s ňou aspoň raz za mesiac na káve a nič neviem? Sem s tým, ty stará drbna!“
„Ale nie že ťa to položí, lebo to je, moja, aj na mňa dosť hustá záležitosť.“
Princezná sa významne odmlčal a potom spustil. Jeho pikantné výroky typu anál, bičík, latexový korzet, červené šnurovacie čižmy po stehná, obojok a bičík sa prelínali s kňazovými slovami typu večná láska, v dobrom aj zlom a rodinné hodnoty. Princezná mal dlhý monológ na tému aké rozkošné sexuálne praktiky prevádzkovala posledný rok nevestička Nela so svojim hypersexuálnym milencom. Opisoval to do posledného detailu, od slova do slova tak, ako mu ich pri rozlúčke so slobodou, rozbitá našrot v jeho bare, Nela naservírovala.
Neverila som vlastným očiam, ušiam, úsudku a intuícii a v konečnom dôsledku už ani svojej dobrej kamarátke. Nešokovala ma odvrátená stránka jej života, ale to, že o nej nič neviem. Bola som tak zaskočená, že som sa aj zabudla opýtať, že s kým si to vlastne takto dlhodobo rozdávala.
Jonáš na mňa opäť mrkol. A mňa zalial pocit absolútneho blaha. Znova som zatúžila byť s ním v nejakej hotelovej izbe celkom sama.
„Inak dosť dobrá historka, ako ju ten mačo zazipsoval do čiernej latexovej sadomaso kukličky a potom ju z nej nevedel zo dve hodky dostať. Tak musel nakoniec volať záchranárov. Tí mali najprv hodinový záchvat smiechu a fotili si to na mobily. Potom jej tam injekciami napustili nejaký sajrajt, aby sa to odlepilo a nakoniec jej ju museli normálne po kúskoch strhávať z ksichtu, lebo sa jej to tak pricuclo, že by jej to vcelku strhli aj s kožou. Dobré, čo?“
Pozrela som sa na nežnú blondínku Nelu v luxusných bielych šatách a predstavila som si ju ako tam stojí v tej kukle. Do smiechu mi ale vôbec nebolo.
„A vieš čo je na tom najpikantnejšie, moja drahá?“
„Mi nehovor, že máš ešte niečo pikantnejšie, lebo to už fakt skolabujem.“
„No to teda mám. Vieš kto je ten vyvolený, s ktorým tieto praktiky prevádzkuje?“ Princezná na mňa veľavýznamne uprel svoj zrak, naklonil sa ku mne ešte viac a najtichšie ako to šlo šepol: „Jej svedok.“
Zatmelo sa mi pred očami.
Jonáš vzal práve jednu zo svojich anjelskych dvojičiek na ruky a vyzeral ako ten najdokonalejší muž na svete.
Princezná bol citlivý muž a tak na odľahčenie situácie dodal. „Tak tak, stará moja... Všetko je napiču. Len čapica je na hlavu.“
Naplo ma a mala som pocit, že ak okamžite neopustím túto svätyňu, normálne mi rupne v bedni. Bez vysvetlenia som sa vykradla z kostola a dúfala, že keď vyjdem von, tento sen sa skončí a zobudím sa do celkom inej reality. Táto sa mi totiž vôbec nepáčila.
Otrasená do posledného nervu som vyšla pred kostol. Odrazu som nevedela, čo mám robiť a kam chcem vlastne ísť. Stála som tam bezradne a čakala, že sa každú chvíľu zosypem, keď mi ktosi zozadu zakryl oči. Vystrašene som zvreskla.
Bol to Tarík. Bol z mojej nenormálnej reakcie prekvapený rovnako ako ja z toho, že ho vidím. „Ak si čakala niekoho iného, tak soráč, ale tvoja matka mi povedala že si tu...“
Tuho som ho objala a v duchu ďakovala Bohu, že Tarík existuje a že je teraz tu.
Chytili sme sa za ruky ako puberťáci a kráčali sme po mačacích hlavách ulicou starého mesta, celí šťastní, že iba začíname a že sa ešte nemusíme brať.
Ďalšie články z utorka 26. septembra 2006
Elena Akácsová: Mŕtvola pod kobercom
Dušan Mikušovič: Toto je ozajstný hip-hop (Made in Slovakia)
Rado Ondřejíček: Načo chodiť do divadla?
Ján JoFIX Čičmanec: Nový víťaz na poli arkádových strieľačiek
Eli Elias viac od autora »
Kapitola pätnásta - Hríbovačka s exsvokrou alebo Ako si užiť v trojici
Kapitola sedemnásta - Let teplovzdušným balónom alebo Ako vychovať vo fašistickom štáte černoška
Kapitola štrnásta - Mužské sprisahanie alebo Ako byť najlepší sumo na Trajdalkoch
Kapitola osemnásta - Vidieť Chrisa Rea a umrieť alebo Ako variť až do smrti najlepšiu kôprovú omáčku
Kapitola trinásta - Návrat strateného fotra alebo Ako presťahovať skriňu a neumrieť