Kapitola trinásta - Návrat strateného fotra alebo Ako presťahovať skriňu a neumrieť

„Ahoj, chrobáčik. Som zasa späť,“ ozval sa v telefóne Tikiho nadšený hlas.

„Ty sa sem sťahuješ natrvalo, chrobko, alebo čo? Šak si tu bol pred mesiacom. Nie že by som sa netešila, len dúfam, že tu nie si kvôli tej, kvôli ktorej si myslím, že tu si.“

„Mama má narodky. Tak som prišiel oslavovať.“

„Super! Kedy sa vidíme?“

„Večer, dorazí aj Taríček. Môžeš?“

„Niekde deložujem decko a prídem. Tam, kde vždy?“

„Tak o pol siedmej. Čaf!“

Tešila som sa ako malé decko. Tiki, Tarík a ja, najlepšia kombinácia na svete. Šťastná a navoňaná som sa dostavila na námestie výnimočne presne a obidvoch ich objala. Príliš som sa Taríkovi nedívala do očí, aby tam neuvidel, čo sa dialo v moteli s niekým celkom iným.

Vybrali sme sa smerom k obľúbenej knajpe, keď pri nás zaflekoval taxík plný nejakých cudzích ľudí. Vybehla z neho drobná blondínka a začala búšiť pästičkami do Taríka.

„Ty špina špinavá! To všetko kvôli tejto starej ojazdenej kurve?“

Tarík ju chytil za zápästia a snažiac sa ju spacifikovať, dostal kolenom kopanec do gúľ. Odkrivkal k historickej lampe pred Slovenským národným divadlom a zviezol sa do kvetinového záhonu. Okoloidúci snobi v slávnostných róbach sa zastavili, pretože tu sa črtalo oveľa zaujímavejšie divadlo ako tam vo vnútri.

Dopálilo mi, že tá rozrajcovaná bondínečka je Sexana a prišlo mi to také smiešne, že som vyprskla. Fakt som mala pocit, že sa nachádzam v nejakej komédii a každú chvíľu spoza rohu vybehne nebohý Funes.

Zneškodnený Tarík bol zneškodnený, a tak sa Sexana obula do mňa:

„A ty sa čo rehoceš, ty krava jedna nadržaná? Jak si široká, tak si sprostá!“

Ešte stále som bola v nonšalantnom nadhľade, až pokiaľ Sexana nepovedala: „Jebeš hlava-nehlava namiesto toho, aby si sa starala o decko. No kde ho máš?! Nestaráš sa o decko a sa tu kurvíš!“

Sledovala som svoju odhodlane zaťatú pästičku, ako pevne a rázne naráža na malú neústupnú čeľusť blondínečky, akoby to chcela urobiť už dávno, ako sa blondínečka potáca, stráca rovnováhu a padá do náručia svojich kamošiek, ktoré medzitým vystúpili z taxíka a obstali nás.

Pripadala som si ako v spomalenom filme a neverila som, že som to naozaj urobila. Konečne som niekomu poriadnu prijebala. Našťastie to bol niekto, kto si to zaslúžil. Prebral ma až Tikiho vysoký smiech. Ten debil to všetko fotil a rehotal sa pritom ako blázon.

Saxana zostala paralyzovaná a s húfom upišťaných pičujúcich a piatkovo vystajlovaných kamošiek nastúpila späť do taxíka.

Tarík sedel medzi fialovými sirôtkami, tiekli mu slzy smiechu, ale tvár mal ešte stále skrivenú od bolesti. Tak sme sa ešte hodnú chvíľu medzi tými sirôtkami rehotali, až kým nezapli nočné osvetlenie a zriadenec divadla nepovedal, že máme vypadnúť.

Triasla som sa na celom tele, pretože zo mňa práve vyletela nejaká agresívna podosobnosť, čo bije na počkanie cudzích ľudí. Nemala som až doteraz o nej ani tušenie, a tak ma to fakt vzalo.

Chlapci do mňa naliali čistú vodku, lebo to je vraj liek na všetko vnútorné, rovnako, ako je modrá Indulona liek na všetko vonkajšie. A tak som sa potom už len smiala.

Až kým mi tesne pred polnocou nezazvonil mobil. Bol to môj sploditeľ. Volal z vlaku, ktorý bol práve na ceste z Prahy a dožadoval sa nocľahu. Bola som natoľko konšternovaná, že som mu povedala adresu, kde bývam, dohodla sa s chlapcami, že mi ráno pomôžu odsťahovať starožitnú skriňu k matke na chalupu a šla som vítať nevítaného hosťa.

Milan dorazil v dobrej nálade ako guča energie, otvoril si fľašu vína, pustil CNN a dostal záchvat samomluvy. Najprv som sa dozvedela, koho, kde a v akom štáte práši. A že mu žena robí peklo, poneváč mu našla majlovú korešpondenciu s nejakou, ktorú ešte ani neosúložil . A že tak čo vlastne tá jeho podozrievavá a žiarlivá žena chce. Potom som mala monológ zasa ja. Niesol sa približne v tom duchu, že je narcistický, egoistický sadista, ktorý zavliekol dcéru z dobrej švajčiarskej rodiny niekam na Maltu, urobil jej dve deti, nechal ju tam v prenajatom dome bez koruny zostarnúť v nejakom butiku so suvenírmi a pritom ju systematicky tyranizuje a podvádza. On medzitým telefonoval na striedačku so svojou manželkou, ktorá sa zastrájala, že podáva žiadosť o rozvod a s kamarátovou ženou, ktorú sa chystal o dva dni pretiahnuť v Londýne. Ale ani mu, tchorovi, nenapadlo, aby sa vzdal nejakej tej súlože a bežal domov zachraňovať situáciu.

Potom si sadol celkom ku mne, stíšil televízor, aby dodal danej chvíli ten správny pátos, chytil ma za ruku a hovorí: „Vieš, tvoju matku som nikdy nemiloval. To ona bola odo mňa sexuálne závislá.“

Zatmelo sa mi pred očami. Chvíľu som to predýchavala a potom som chladne povedala: „Veď ste spolu tri roky chodili.“

„No, chodili... spávali sme spolu. Veď ju poznáš. Vždy vymyslela nejaké programy, chaty, žúry a tak.“

Potom som sa ešte dozvedela, aké to on, chudák, mal strašné, keď ešte predo mnou musel ísť s mojou matkou pred komisiu kvôli potratu.

Vedela som, že je môj otec kokot, ale toto ma úplne odrovnalo. Mala som pred sebou živočícha, z ktorého som bola polovička a vôbec sa mi to nepáčilo.

O desiatej ráno ma zobudil Milanov výkrik: „Boha jeho, Eli, poď sem!“ V obývačke stál môj otec, tak ako ho pánboh stvoril a nechápavo hľadel von. Na balkóne mávali Tarík s Tikim a dobíjali sa dnu ako sýkorky.

„Vám by tiež z nosa odpadlo, keby ste raz prišli dvermi,“ rozospato som otvorila balkónové dvere.

„Chceli sme ti urobiť radosť. Čo si hneď zrána nasratá? Dobrý deň!“

Vytreštili oči na môjho otca, ktorý si práve obliekal trenky.

„Dobrý, chlapci. Som sa skoro dosral, že kto to sem leze.“

„To je môj otec. Kto si dá kávu?“

„Ja,“ povedali všetci traja ako jeden muž a pustili si CNN.

Po káve začali Tarík s Tikim vstávať, že teda idú sťahovať tú skriňu a z fotra vypadlo, že nemá na dnes žiadny program, poneváč žiadny kamoš ani frajerka nedvíhajú telefón a že on teda ide na Trajdalky s nami.

„Nie som si istá, či ťa matka chce vidieť,“ povedala som mu pre istotu.

„Ále, prosím ťa, a prečo by ma nechcela.“

„Napríklad aj preto, že jej visíš alimenty za dvadsaťpäť rokov.“

„Ale šak my sme sa vždy mali o čom povyprávať, o umení, o politike.“

Bol neodbytný jak smrť, a tak som poslala matke esemesku Neviem sa zbavit Milana, ide so mnou na chalupu.

Späť došla esemeska Ani to neskusaj!.

Na Trajdalky sme dorazili práve na obed. Chvíľu som pozorovala, ako traja muži môjho života zápasia s obrovskou starožitnou skriňou, keď z chalupy vybehol Dodo, že im pomôže.

Matka celú akciu sledovala z kuchynského okna a tvárila sa ako nedobytná pevnosť.

„Zlatá moja, poď ku mne. Ako fantasticky vyzeráš,“ vystrelil jej Milan v ústrety, len čo preložil svoj diel skrine na Doda.

Matka skrivila kútik, čo robila vždy, keď bola namäkko a utrúsila: „Zato ty vyzeráš nejako amortizovane, Milanko.“

Ach bože, akoby som seba počula.

„Máme sviečkovú, tak poďte jesť,“ povedala matka a usadila nás k slávnostnému cibulákovému servisu, kde bolo, čuduj sa svete, prestreté aj pre Milana.

Milan mal guče za ušami a ftipkoval na tému, ako to posral, keď si tú moju matku nezobral, poneváč takúto sviečkovú v živote nejedol. Vzhľadom na to, že si ju nezobral v piatom mesiaci tehotenstva, dva dni pred svadbou, mama odišla plakať do kúpeľne.

Dodo sa tváril, že je všetko v poriadku a chlapci boli ticho ako päť peňazí a prežúvali o stodvesto.

Eli Elias  viac od autora »
Vaše reakcie [6]