Mŕtvola pod kobercom

Stretli sa po viac ako polroku. Pred tým polrokom boli dobrí priatelia. Stretávali sa takmer každý víkend, pomáhali si, chodili spolu na dovolenky. Tolerovali si svoje muchy a nebrali si príliš k srdcu, ak na seba nemali čas alebo náladu. Boli výnimkou potvrdzujúcou pravidlo, že medzi mužom a ženou nemôže existovať čisto priateľský vzťah bez toho, že by sa to nezvrhlo na sex či nebodaj lásku.

Pred tým polrokom sa ale niečo stalo. Žiadna zmena citov ani nič podobné, iba ona mu mimoriadne úprimne povedala, čo si myslí o jeho správaní v istých situáciách. Veď kto iný má človeku nastavovať zrkadlo, keď nie jeho najlepší priatelia? Tým správaním iritoval všetkých naokolo a aj ju už začínal dožierať. Ale asi to prehliadala príliš dlho, alebo zaťala príliš hlboko. A pre neho to bolo asi príliš veľké sústo, aby to dokázal naraz stráviť.

A tak sa prestali stretávať. Ani jeden nemal chuť urobiť prvý krok. Pozrieť sa tomu druhému do očí a vyčistiť vzduch. Občas si vymenili formálne maily, občas sa cez spoločných známych nechali pozdravovať. Nič viac.

Po polroku sa stretli na spoločnej akcii. Žiadne scény sa nekonali. Príjemne si pokecali, ako keby sa nebolo nič stalo, našli si spoločné staré dobré témy, ako keby sa naposledy stretli pred týždňom. Starú roztržku obišli mlčaním a tvárili sa, ako keby neexistovala.

Lenže tá roztržka medzi nimi zostala. Bolo ju cítiť vo vzduchu. A pri nej sa všetko, čo rozprávali a robili, zdalo akési nepresvedčivé a povrchné.

V jednej knihe od Irvina D. Yaloma je scéna zo skupinovej psychoanalýzy. Skupina sa práve dozvedela, že ich terapeut má smrteľnú chorobu. Zrazu nikto nedokáže pokračovať v riešení svojich osobných problémov, pretože vo svetle blížiacej sa smrti sa javia všetky iné témy banálne, zbytočné a malicherné.

Tá zamlčiavaná smrť tam smradí ako rozkladajúca sa mŕtvola pod kobercom. Presne tak, ako smradí premlčaná roztržka dvoch dobrých priateľov. A ako smradí vo vzťahoch veľa podobných roztržiek, ktoré s tými najbližšími zametáme radšej pod koberec, aby sme sa vyhli ďalšiemu vzájomnému ubližovaniu a konfrontáciám. Kto nemá nič pod kobercom, nech hodí kameňom.

Možno to skutočne chce len čas, aby to pomaly vypáchlo. Možno tá mŕtvola vyschne, zmumifikuje a už nebude smrdieť. Ale stále nie som si istá, či nie je lepšie radšej ten koberec odkryť, kým je čas, a mŕtvolu spoločne slávnostne pochovať. Otvorená konfrontácia chce odvahu, zvlášť ak tá predošlá nedopadla dobre. Ale ak tú mŕtvolu budú radšej mlčaním obchádzať, aby o ňu zbytočne nezakopávali, začnú sa vyhýbať nielen mŕtvole ale aj pozostalým. Až jedného dňa, mŕtvola-nemŕtvola, už do tej spoločnej izby vôbec nevkročia.

Ďalšie články z utorka 26. septembra 2006
Eli Elias: Kapitola šestnásta - Taká pekná svadba alebo Ako dostať nevestu zo sadomaso kukly
Dušan Mikušovič: Toto je ozajstný hip-hop (Made in Slovakia)
Rado Ondřejíček: Načo chodiť do divadla?
Ján JoFIX Čičmanec: Nový víťaz na poli arkádových strieľačiek