Keď som vyšla z kúpeľne, neverila som vlastným očiam. Po kuchyni sa pripito motkali štyria muži v slušivých zásterkách a umývali a utierali taniere. Bol to zvláštny a krajne nepravdepodobný obrázok, a tak som radšej vyšla do záhrady, pretože od Milanovho hlasu sa ešte stále triasli okenné tabuľky.
O chvíľu vyšla z kúpeľne aj zrepasovaná matka s novým mejkapom a jala sa servírovať kávu a dezert.
O hodinu sme s matkou ešte stále sedeli na záhradnej hojdačke pri krásne prestretom stole samy. Šľahačka už dávno padla, káva vychladla, z hojdania sme už mali morskú chorobu a upratovacia čata nikde.
Keď som vstúpila dnu, že preklepnem, čo sa deje, sedeli všetci štyria za stolom, čelá v dlaniach, fľaša slivovice skoro dopitá a chlapci v nálade zvanej dumka. Začula som len útržok poslednej Milanovej vety „... nás chcú furt krotiť...“, ale hneď, keď som vošla, stíchli a tvárili sa, že vôbec neriešia mužsko-ženskú otázku.
„Ja len že máte vonku kafo a koláčik,“ povedala som.
„Ja nežerem sladké. Pozri, jaké mám brucho. Za chvíľu budem jak zápasník sumo,“ vyhrnul si Milan tričko a ostatní traja ho spontánne nasledovali, aby si porovnali objemnosť svojich tukových zásob v oblasti pása.
„No veď to by nebolo zlé, keby si bol sumo, to dosť dobre vynáša,“ povedal uštipačne Dodo a bratsky ťapol Milana po vyšportovanom bruchu.
Zanechala som ich napospas ich novej neproduktívnej téme, že idem polievať záhradu, keď sa odrazu všetci vyrútili s radostným revom z chalupy a Milan s Dodom skočili rovnými nohami do vypusteného bazéna. Začali odtiaľ lietať texasky a tričká, až zostali len v trenkách. Zápas sumo sa mohol začať. Milan mal fakt super vypracované telo a Dodo so svojím sympaticky previsnutým bruškom pri ňom pôsobil zúfalo bezbranne. Dodo sa hneď pokúsil zdrapnúť Milana za boxerky a vyhodiť ho z ringu, ale priškripol mu vajcia, a tak namakaný bývalý horolezec Milan začal hopkať po obvode ako baletka.
Tiki zareval: „Idem po foťák“ a Tarík zakričal: „No čo je, mršiny?! Do seba!“
Milan sa nasral a strčil do Doda z celej sily. Ten sa zapotácal, pošmykol sa na vlhkých listoch a rachol na dno ako vrece zemiakov.
To už ale zakročila železná lejdy a začala panovačným hlasom zdôrazňujúc každé slovo odvážne zvyšovať hlas na bojovníkov sumo. „Dodo, okamžite vylezte von, veď si ublížite! Milan, dávaj naňho pozor, v živote sa nebil, ježišikriste! To je môj bazén a ja nechcem, aby sa na mojej chalupe v mojom bazéne niekomu niečo stalo!“ Dodo na ňu v zápale boja úplne sral, a tak odkráčala do chalupy a zasa sa zamkla v kúpeľni.
Nevedela som sa rozhodnúť, či mám volať policajtov, požiarnikov alebo sanitku, a tak som si povedala, že ešte chvíľu počkám, ako sa to vyvinie a zapálila som si cigaretu.
Znižovala som stres rýchlym hojdaním sa na hojdačke a hlavne som držala Dodovi palce, aby už konečne raz bol chlap a drbol Milanovi aspoň jednu poriadnu.
Odrazu sa pri bazéne objavili tri rómske dievčatká a začali kričať: „Do teho, do teho!“ Tiki to fotil jak etno jobovku zo Slovenska a Tarík sa pridal a kričal s nimi: „Do teho, do teho!“
„Baby, makajte domov! Lele tu dnes nie je!“ vypoklonkovala som ich zo záhrady, lebo toto fakt nemuseli vidieť.
Začínala som mať pocit, že sa zatiaľ chlapcom situácia pomaly, ale iste vyšmykla z rúk, lebo Dodo práve podkopol Milanovi nohy a ten šlahol rovno na neho. Váľali sa v tých mazľavých listoch na dne bazéna ako dvaja obyčajní starnúci Slováci, ktorí strašne túžia dať jeden druhému do držky. Motivácie som sa radšej nepokúšala v danej chvíli rozkryť, bolo toho na mňa už aj tak dosť. Taríkovi sa to celé zjavne páčilo. Správal sa celý čas tak, ako keby sa v našej rodine narodil a ako keby všetky chujoviny, čo sa u nás doma dejú, boli celkom bežné a normálne. Bitka otca s otčimom po sobotnej sviečkovej ešte pred dezertom? Normálka.
„Stop, stop, len do prvej kvapky krvi,“ zakričal odrazu Tarík vydesene a skočil do bazéna. Horko-ťažko ich od seba odtrhol, lebo Milan začal pľuť krv. Problém bol, že spolu s krvou vypľul aj predný zub. „Do piči, môj zub!“ zakričal a na tvári sa mu zračilo zdesenie, ako keby prišiel minimálne o nohu.
„No vidíš, starý, tak sa už viac do mňa neser,“ povedal Dodo chrabro a celý zablatený a opitý dôstojne vystúpal schodíkmi z bazéna.
Tarík s Milanom zatiaľ chodili štvornožky po dne a medzi hnijúcimi zvyškami listov a žiab hľadali vyrazený tesák. Tarík sa tajne chichúňal a Milan tajne plakal. Na šesťdesiatnika mal zuby fakt dosť dobré. Až doteraz. To mám po ňom.
Ani neviem prečo, naplnil ma slastný pocit uspokojenia. Sedela som v záhradnej hojdačke, nad Trajdalkami sa pomaly chystalo zapadnúť slnko a ja som mala blažený pocit, že božie mlyny ešte stále melú. Cez kúpeľňové okno ku mne doliehal matkin a Dodov sprisahanecký rehot a zurčanie sprchy.
Tarík si prisadol ku mne a slivovicovo odvážne mi dal najlepšieho francuzáka na svete, keď mi zazvonil mobil. Ignorovali sme ho a vpálili za roh chalupy rovno do ríbezľových kríkov. Ríbezle omamne voňali, a tak som si bleskovo vyzliekla veselé ružové tangáče, lebo príroda sa začala chlipne dožadovať svojho. Niet sa čo čudovať. Po dvadsaťpäťročnej predohre.
Mobil ale stále vyzváňal a my sme ho nestíhali vypnúť. Odrazu sa nad nami rozdrapilo kúpeľňové okno s matkiným výkrikom: „No tak zodvihne to niekto?“ Dodo si v pozadí opito popiskoval, ja som si spustila sukňu a zadýchane som zahučala do mobilu že „Prosím!“.
Bola to segra. Volala z L. A. v hysterickom záchvate, že Tieri je zasa na kokse, že nebol dva dni doma a že keď prišiel, začal baliť veci, že ide späť do Londýna, z ktorého v rámci odvykačky zdrhol. A že čo má robiť! Lebo že ho miluje.
„Ja neviem,“ povedala som a hovorila som pravdu.
„Čo je?“ visela matka zvedavo z okna. Tak som jej podala mobil.
„Miláčik, vráť sa domov. Ja neviem, čo máš robiť. A určite zasa droguje?“
„Daj to sem!“ vytrhol jej Dodo mobil z ruky, vrazil sa vedľa nej do okna a hovorí: „Počúvaj ma sem, moja milá. Je to kokot, černoch a ešte k tomu aj narkoman. Už mám tých vašich frajerov po krk! Pošli ho už konečne do piče!“
Tarík, ktorý tam doteraz stál s rozopnutými texaskami a otvorenou hubou, preglgol a otočil sa na päte, že teda ide kade ľahšie, keď naňho Dodo zareval: „Hej, ty! Tarík! Tebe udeľujem výnimku. Ty môžeš zostať!“
Cestou domov sme šli v požičanom nákladnom aute. Tarík šoféroval a ja som viedla dialógy s otcom. „Hovorila som ti, že ťa asi nebude chcieť vidieť,“ povedala som spravodlivo zronenému Milanovi. Celú cestu sme sa s Tikim chichúňali, pretože čokoľvek Milan povedal, rozkošne šušlal.
Nakoniec to už Milan nevydržal a povedal: „Tu mi zastav.“
„Kde tu? Tu?“ opýtal sa prekvapene Tarík.
„Áno, tu!“ povedal Milan tónom, ktorý nepripúšťal žiadnu diskusiu.
„Prečo tu? Máš u mňa ešte veci,“ povedala som ja.
„Lebo chcem,“ a vystúpil na ceste medzi Lamačom a Devínskou.
Pozorovala som otca v spätnom zrkadle, ako tam bezradne stojí a nevie, ktorým smerom sa vybrať. Bolo mi ho ľúto, aj keď som vedela, že si to kurva zaslúži.
Tiki sa vyklonil z okna a urobil mu fotku „Aby si mala na pamiatku. Keby sa ďalších tridsaťosem rokov neukázal.“
Ďalšie články z utorka 12. septembra 2006
Juraj Malíček: www.omrtvychlendobre.sk
Dušan Mikušovič: Plus jeden denník
Jozef Václavek: Žaba, korytnačka, ďateľ – kto je rýchlejší?
Kapitola trinásta - Návrat strateného fotra alebo Ako presťahovať skriňu a neumrieť
Kapitola pätnásta - Hríbovačka s exsvokrou alebo Ako si užiť v trojici
Kapitola šestnásta - Taká pekná svadba alebo Ako dostať nevestu zo sadomaso kukly
Kapitola dvanásta - Čistý sex v špinavom moteli alebo Ako nezabiť Chlpaté Koleno
Kapitola jedenásta - Mafiánska žúrka alebo Ako zdrhnúť špeciálnemu komandu