Je lepšie byť smutný v rólsrojsi, jak veselý na bicykli!

Na to predstavenie som išla s malou dušičkou. Ťahala som totiž so sebou synovca, ktorému som chcela trochu rozšíriť obzory a ukázať mu kúsok divadelnej avantgardy, nech pozná aj niečo iné, ako hollywoodske filmy a obohratého Chrobáka v hlave v národnom, kde sa herci mnoho mnoho rokov mimo scenára smejú na vlastných dávno vymyslených kiksoch a tvária sa, že sa im to stalo po prvý krát. Bolo to niekedy na prelome rokov 2001/2002. Na predstavení GUnaGU som už nebola roky rokúce a jediné, čo som mala v čerstvej pamäti, bola experimentálna rozhlasová nahrávka monodrámy Olinky Belešovej Defčátko. Hrali nejakého Csabu a vraj to mala byť veľká sranda. Tak som len ticho dúfala, že to za veľkú srandu bude považovať aj môj sedemnásťročný synovec. Považoval. Zapáčilo sa mu to tak, že na predstavenie išiel ešte niekoľkokrát a postupne do GUnaGU dotiahol hádam celé gymnázium. A odvtedy je toto predstavenie večne vypredané!

Tú nahrávku som si stiahla u nás na T-Statione tiež s malou dušičkou. V prvom rade veľmi neverím, že je možné obyčajným záznamom preniesť atmosféru, ktorá panuje v divadle, na iné médium. Okrem predstavenia Hrdý Budžes s famóznou Bárou Hrzánovou som ešte nikdy nedokázala dopozerať záznam divadelného predstavenia, nech bolo v origináli akokoľvek dobré, a dodnes si pamätám svoje obrovské sklamanie, keď som videla nahrávku podobne kultového predstavenia divadla Stoka Eo Ipso na videu. Pozerať sa na dokonalú hereckú etudu opilca v podaní Petra Batthyányho na televíznej obrazovke bolo ako lízať zmrzlinu cez sklo.

Navyše, medzi tým, ako som Csabu videla prvýkrát, sa stalo veľa vecí. Videla som aj jedno dosť nevydarené predstavenie, keď som trpela spolu s hercami a čakala, kedy bude koniec. Akosi v ten deň nemali slinu a hrali v oslabení bez jedného herca. Čítala som medzitým aj knihu, ktorú napísal Vilo Klimáček pod pseudonymom Peter Doktorov. Kniha je v podstate prepisom predstavenia, pridanou hodnotou je to, že celý príbeh rozpráva jedna z postáv, Edo. Na papieri však tie vulgarizmy a jazykové spotvoreniny nefungujú tak dobre ako na javisku. Počula som tiež o pirátskom videozázname, čo koloval po internete a sklamané reakcie tých, čo ho videli. Najhoršie však je, že medzitým vznikli televízne parafrázy, ktoré pôvodný silný mafiánsky vývar nielen rozdelili do dvoch rôznych misiek, Farkašovci v SOS a Mafstory, ale ešte ho priam homeopaticky rozriedili.

Toto všetko mi prebehlo hlavou, keď som si nahrávku opatrne pustila v aute. Ale niečo sa stalo. Môj skepticizmus a takmer odpor sa rozplynul po prvých piatich minútach a ja som sa na známych scénkach a hláškach smiala ako blázon, až sa okolostojaci ľudia na zastávkach a v električkách na mňa pohoršene pozerali. No však bolo aj prečo, keď okrem mňa počuli z otvoreného okna môjho auta aj záplavu tých najvulgárnejších nadávok a smiech divadla plného divákov. Možno to bolo spôsobené práve tým smiechom, že to tak dobre odsýpalo. Konečne sa zas ozýval autentický smiech v rôznej intenzite a vtedy, keď sa bolo na čom smiať. Nie vtedy, keď mi ho pustí z pásu zvukár, ako je teraz zvykom v každej zábavnej televíznej relácii, pomaly už aj v televíznych novinách. Možno k lepšiemu výslednému dojmu prispela aj absencia obrazu, ktorá dáva poslucháčovi možnosť popustiť uzdu fantázii a ku zvuku si predstavovať a domýšľať všetko ostatné.

Nemá zmysel popisovať o čom Mafiánske historky sú (všetko o vzniku predstavenia, obsah aj prepis jednej zo scénok nájdete na stránke divadla GUnaGU) a hodnotiť herecké výkony jednotlivých hlavných protagonistov. Tento kus vznikol ako kolektívna improvizácia pod vedením režiséra Karla Vosátka v roku 2000, verejná nahrávka predstavenia o šesť rokov neskôr. To je dostatočne dlhý čas vybrúsiť každú jednu repliku takmer do dokonalosti. Musím dodať, že je to kvalitná nahrávka z veľmi vydareného predstavenia.

Na záver mám preto len dve odporúčania.
Prvé je pre tých, čo pôvodné divadelné predstavenie nevideli: nedajte sa odradiť tým, čo teraz vidíte v televízii. Toto je nielen iná liga, to je úplné iný šport.
Druhé pre tých, čo pôvodné predstavenie poznajú: skutočne sa oplatí vypočuť si to znovu. A znovu. A znovu.

Divadlo GunaGU – English is Easy, Csaba is Dead,
Mafiánske historky
na stiahnutie za 119 Sk, alebo po jednotlivých trackoch za 29 Sk. 

Autor: Život sám, Réžia: Karol Vosátko & kolektív
Hrajú: Peter Sklár (Miki), Peter Batthyány (Robi), Martin Vanek (Paula), Igor Adamec (Učiteľ), Ivan Macho (Edo Štartér) a Robo Laurinec (Rudi).
Hudba: Slavo Solovič & Michal Kaščák

Záznam večerného predstavenia zo dňa 20. 4. 2006 v divadle GUnaGU pre divákov starších ako osemnásť rokov!

Ďalšie články zo štvrtka 28. septembra 2006
Rado Ondřejíček: Nespravodlivý svet
Mirka Gučiková: Ako byť dobrý
Imrich Rešeta ml.: Legendárny príbeh lásky k vlasti a k žene