Celkom iná pornografia

Pod krátkou anotáciou knihy Petry Hůlovej Umělohmotný třípokoj, ktorou vydavateľ upresňuje, že ide o monológ kurvy, sa dá predstaviť všeličo. Niečo veľmi pornografické, alebo, naopak, niečo sociálno-kritické, alebo niečo melodramatické, prípadne novú feministickú agitku. V každom prípade sa dá očakávať niečo alebo podliezajúce vkusu súčasného sexuchtivého čitateľa, alebo, naopak, niečo, čo jeho sexuchtivosť kruto pranieruje. Málokto si predstaví pod spoveďou kurvy literatúru s veľkým L. Zvlášť od takej mladej autorky, zvlášť v takej útlej knižke a zvlášť, keď ju otvoríte a skutočne narazíte na každej strane na sex, sex a sex, a to všetko v nespisovnej češtine. Ale, podľa mojej mienky, toto je literatúra s veľkým L a ak čakáte niečo z vyššie menovaného, tak si ju nekupujte.

O čo ide. Anotácia neklame. Je to monológ kurvy. Je to skutočný monológ, dlhý, ničím a nikým neprerušovaný, iba čitateľom, ak, pravda, nájde silu tú knihu pred dočítaním odložiť. V jednej jedinej vete, ktorá občas obsiahne aj takmer celú jednu stranu, je nasekaných toľko originálnych a rôznorodých myšlienok, že mnohým iným spisovateľom by to vystačilo na niekoľko kapitol. Autorka používa zvláštnu nespisovnú češtinu, ale nie je to tá obecná (hovorová) čeština, ktorú slovenčina v literatúre nepozná a ktorú mnohí naši spisovatelia a prekladatelia Čechom závidia. Toto je čeština plná kreatívnych novotvarov, slov používaných v nečakanom a inom ako pôvodnom význame, dokonca aj v inom rode. Už samotné pomenovanie a rod „hlavných hrdinov“ spovede – teda pohlavných orgánov – zandavák (pošva) a rašple (penis) všeličo naznačuje. A zandavák a rašple sú skutočne plnoprávnymi postavami, lebo občas s nimi rozprávačka hovorí ako s osobnosťami, ktoré konajú a myslia nezávisle od osoby, ku ktorej sú prirastené.

Nečakajte príbeh. Dojímavý ani drsný. Nečakajte lásku. Šťastnú ani nešťastnú. Nič v tomto románe sa nezačína a nič sa nekončí, nepríde ani k dramatickým zvratom, prerodom a zmenám. Román je akýmsi priezorom do bežného života a myslenia rozhľadenej a vnímavej ženy, ktorá sa zhodou okolností živí najstarším remeslom. Nečakajte však pornografické popisy zvláštnych, bizarných či úchylných súloží, i keď tam všetky sú. Ale neslúžia na vzrušenie čitateľa ani na rozšírenie jeho obzorov, skôr sú odrazovým mostíkom k pozoruhodne jasnozrivým postrehom o súčasnom živote. Je to akási spoločenská štúdia, kam až dospela emancipácia žien a aké to má následky na úbohých mužov a na ich spoločný sex a život vôbec.

Viac ako tisíc opisov napovie text samotný, a tak si dovolím odcitovať jednu celkom náhodne vybranú časť vety: „... čím víc věcí je digi, tím víc mužů je bábovek, čímž nemyslím, že nosí pánskou kabelku a v ní deosprej na ošklivý dech a kuličkový deo na podpaždí, protože také věci se mi líbí, ale místo aby chtěli po přirozeném spůsobu ulevit rašplidlu v kundím zandávadle, čím dál tím je jich víc speciálních, a to nejen násilníků nebo těch, kteří musejí být oslovovaní sračko posraná a ztuhne jim, jen když už prdel mají na sračku rozšvihanou a půlky pruhované lískanci, ale ti, kteří pořád prahnou po nějakých maminečkách a ťuntíkovaní a trestání chtějí být někdy taky, ale k tomu i hýčkaní a pofoukávaní jako usoplené děti, a to jsou ti, kteří si mě malují za psychoporadenskou maminečku, a když toho není příliš, tak dělám i tohle, ale říkám si, kolikpak digipřístroječků si každý týden otíráš antistatickou prachovkou, ty hajzle od rodiny, co ti teče mlíko po bradě a rád bys ješte chlemtal to moje z mých koz, i když doma si určite vzorňáček a večer hajánek s týdenními intervaly nemastných spermatických ublinknutí do zandaváku manželky, která si myslí, že je normální i na zatlučení hřebíku volat opraváře a orgazmus že znamená, když to lidé rašplí jen dokola pořád do toho samého zadku, tedy ty do toho jejího, a ona je při tom v hezoučkém černém prádýlku a na nočním stolku nechá rozsvícenou lampičku, tak tohle že znamená být řádný párek dospěláků a zdravý sexuální život, když se nikde nic při tom nepocintá a manžílek pak rychle zachrní.“

Ak by ste nič nevedeli o autorke (narodila sa v roku 1979!), pravdepodobne by ste si museli za touto jej knihou, a nielen za touto, predstaviť oveľa staršieho a skúsenejšieho autora. To predsa nemohla za tých pár rokov dospelosti ani sama zažiť, ani načítať, ani naštudovať. Kde sa to v nej berie? Ak si prečítate jej knižný debut z mongolskej stepi Paměť mojí babičce (1. miesto v ankete Lidových novin KNIHA ROKU 2002) a zistíte, že od tohto debutu vydala ešte ďalšie dve knihy v tesnom slede za sebou – Přes matný sklo (2004) a Cirkus Les Mémoires (2005) – pocit, že musí byť génius alebo blázon, ešte zosilnie. A pri pohľade na jej fotografiu si budete myslieť, že si blázna robí niekto z vás. Odkiaľ môže toto krehké mladé žieňa vedieť tak dokonale popísať nielen duševné rozpoloženie tridsaťročnej, teda už mierne prestarnutej prostitútky, ale aj mužské fantázie, strachy a komplexy? Veď dobre, je to doktorandka kulturológie, ale aj tak. 

Je to dielko nečakané, ostré, provokatívne, iné. Román bez príbehu a bez konca. Ale aký dej alebo koniec by monológ kurvy mohlo mať, aby neskĺzol do niečoho v úvode menovaného?