Chceš sa radovať? Tak trp!

Miroslav Horníček kedysi dávno upozornil Miroslava Plzáka, že ak chce na nejakej besede divákov rozveseliť, nesmie tá beseda trvať viac ako jeden a pol hodiny. Na túto zákonitosť prišiel bez toho, že by čo i len tušil niečo o výskume nervových  peptidov, ktorý sa v tom čase ešte len začínal. Práve ten neskôr vedecky potvrdil, že v radostnej pohode človek vydrží skutočne len tých deväťdesiat minút.

Po deväťdesiatich minútach jednoducho mozog prestane vyrábať dobrú náladu, nech robíme, čo chceme. Teda, máme dve možnosti, ako si tento čas predĺžiť, ale beztrestne to nepôjde nikdy.

Jedna predlžovačka sú drogy, v našich končinách najčastejšie alkohol, ktorý nám pomôže prežiť veselý večer s priateľmi aj do rána bieleho. Za tým však zákonite príde depka, ktorá si od nás zoberie všetok ten radostný čas navyše naspäť v rovnakej intenzite, akurát že so záporným znamienkom a zväčša aj s úrokmi v podobe hlavybôľu a žalúdočnej nevoľnosti. Netreba tiež zabúdať, že ak tento prostriedok zneužívame príliš často, môžeme si časom vypestovať závislosť, takže na dosiahnutie rovnakej nálady budeme potrebovať stále vyššiu dávku.

Druhá, menej sebazničujúca možnosť, ako si trvanie radosti predĺžiť, je usilovne na nej pracovať. Inak povedané, ak chceme predĺžiť kladné emócie, musíme vynaložiť určité zvýšené úsilie, čo sú v podstate záporné emócie. Typickým príkladom sú aktívne záľuby. Ak sa chcem radovať z výhry v športovom zápase, musím sa poriadne zapotiť. Ak si chcem vychutnať radosť z prechádzky v lese, musím najskôr premôcť svoju lenivosť a vstať z gauča. Ak si chcem kúpiť nový vláčik na lepenie, musím si aspoň mesiac odriekať obedy v závodnej jedálni. A nemyslite si, že rovnakú radosť zažijete, ak si môžete bez diery v rodinnom rozpočte dovoliť nakupovať aj vláčik aj chutné obedy. Ak máte peňazí dosť, kúpa nového vláčika vás nijako extra nepoteší.

Všimnite si, že zatiaľ čo tešiť sa dokážeme maximálne deväťdesiat minút, strachovať, smútiť, odriekať si, trápiť sa, to dokážeme dlhodobo, niektorí aj nepretržite. Žiaľ, neexistuje ekvivalentná zákonitosť, že ak po radosti prichádza smútok, potom musí aj po smútku prísť radosť. Odborníci sa domnievajú, že automatické vysychanie radosti je vlastne sebazáchovný mechanizmus, pretože v povznesenej nálade strácame ostražitosť a mohlo by nás niečo väčšie zožrať. Z toho istého dôvodu záporné emócie, naopak, automaticky nevyprchávajú, lebo by sme sa mohli prestať báť aj napriek tomu, že ohrozenie naďalej trvá.

Inak to nepôjde, ak nechceme, aby nás radosť sama od seba opúšťala, musíme na nej sústavne a tvrdo pracovať. Pasívna zábava má totiž zákonite labilné výsledky. Tak ako vás dokázala aj tá najtupšia komédia nevysvetliteľne hodinu a pol zabávať, tak vás s vysokou pravdepodobnosťou nevysvetliteľne začne nudiť. Dlhšie a výživnejšie sa zabavíte len na intelektuálne náročnom filme, na vnímaní ktorého musíte poriadne tvrdo zapracovať. To jsou paradoxy!

Ďalšie články z pondelka 11. septembra 2006
Norbert Moravanský: Milujem ťa až za hrob
Michaela Malíčková: Hľa, globalizácia – Fín o brazílskej hudbe
Peter Pišťanek: Tanky sa telom nezastavujú