Starý muž v mladej žene

Mala som rada textára Borisa Filana, majstra lapidárnej skratky. Tento lichotivý prívlastok mu kedysi za hlbokého socializmu dal sám veľký recenzentský kat Jan Rejžek v legendárnom hudobnom časopise Melodie a ten teda nikoho nechválil, keď nemusel. Týkalo sa to textov, ktoré Filan písal pre Paľa Hammela a Prúdy a ja som sa vtedy s tým prívlastkom plne stotožnila. Potom prišlo elánovské obdobie a z lapidárneho sa stalo viac polopatistické, ale aj tak si myslím, že v porovnaní s inými textami tých čias boli aj tieto Filanove texty ešte stále slušným slovenským nadpriemerom.

Na rozdiel od pesničkových textov Borisa Filana som však nikdy neprišla na chuť jeho knihám. Možno to súvisí s mojím nezáujmom o akékoľvek cestopisy, ale skôr si myslím, že ma jeho knihy nelákali práve preto, že som nechápala, načo plytvá slovami na celé utárané kapitoly, keď to isté dokáže vyjadriť oveľa lepšie v skratke jedného verša.

Na jar tohto roka Boris Filan zmenil žáner a vydal román. A to hneď román, ktorý by mal byť autentickým a drsným príbehom mladého dievčaťa vyrozprávaným v prvej osobe s ambíciou byť zábavný, tvrdý, provokatívny. Má nás sprevádzať dnešným Slovenskom, svetom lacných reštaurácií, zafajčených krčiem, cez Senecké jazerá, väzenie, blázinec, až do Ameriky a späť. A máme v ňom stretnúť postavy čudných taxikárov, citlivých zlodejov, šialených bačov, polokuriev, profesionálnych gamblerov, zúfalých učiteľov, neschopných policajtov a večných tulákov. A máme si prečítať šokujúco otvorené rozprávanie o boľavej láske, drsnom aj úžasnom sexe a o drogách.

Nebudem to naťahovať. Nič zo spomínaných prísľubov kniha nenaplní. Nie je ani šokujúca, ani provokatívna, ak teda nepovažujete za šokujúce a provokatívne začať knihu slovom kurva. Žiaľ, kniha nie je ani zábavná, pretože v množstve zbytočných slov, bonmotov, postáv, miest a zápletiek sa stráca akýkoľvek príbeh, ak tam vôbec nejaký chcel byť. Jediný aký-taký nosný motív hľadania otca sa v polovici knihy zrazu úplne stráca, aby sa na konci nezmyselne vynoril celkom nelogicky sám otec a ešte nelogickejšie dostal od dcéry za svoje vzorné otcovské správanie odmenu. Rovnako nelogicky, bez akéhokoľvek predošlého náznaku, sa z hrdinky zrazu stáva bulimička, ktorá však bez zjavných problémov celkom dobrovoľne podstupuje liečenie v psychiatrickej liečebni, aby sa rovnako bez akéhokoľvek náznaku liečenia a vyliečenia zase dostala z liečebne von.

Impulzom či podkladom pre napísanie tohto románu sú údajne desiatky podobných „weweriek“, ktoré si autor vypočul v úlohe konzultanta v Centre pre drogovo závislú mládež. Presne tak celý román pôsobí – ako útržky rôznych životov a príbehov nahrubo pozliepaných dokopy.
Najhoršia na tom všetkom je odvaha, s akou sa autor pustil do rozprávania v prvej osobe, ktorou však tentoraz nie je on sám, ale mladé dievča. Takže hlavná hrdinka nie je len absolútne rozorvaná bytosť prežívajúca útržky rôznych životov svojich rôznych autentických predobrazov, ale aj postava, ktorá chvíľku rozpráva ako obmedzená a vulgárna frekventantka osobitnej školy a chvíľu ako sčítaný kaviarenský intelektuál s bohatou slovnou zásobou. A rovnako tak aj myslí. Chvíľu ako dezorientovaná pubertiačka a chvíľu ako sexistický starnúci spisovateľ. Nikdy však nerozpráva, nemyslí a nekoná ako dvadsaťpäťročná, životom preplieskaná a zmúdrená žena.

Boris Filan raz kdesi povedal, že pre Hammela (niektoré jeho albumy môžete nájsť na stiahnutie aj v našej hudobnej ponuke) píše texty o tom, aký je, a pre Elán o tom, aký by chcel byť. Vychádzajúc z tejto premisy, Wewerka je pravdepodobne o tom, ako si predstavuje súčasnú mladú ženu. Či by takou chcel, alebo nechcel byť, to sa z textu nedá vypozorovať, pretože mu celkom chýba odstup, nadhľad aj akýkoľvek hodnotový postoj. Možno je neposudzovať a nehodnotiť pri konzultantskej práci v Centre drogovo závislej mládeže dôležité, ale v texte, ktorý má literárne ambície, je dôležité niečo iné.

Boris Filan: Wewerka, Slovart, 2006

Ďalšie články z utorka 8. augusta 2006
Juraj Malíček: Optimizmus – to jediné, čo máme
Eli Elias: Kapitola deviata – Domáce porno alebo Kam až doletí porcelánový tanier
Rado Ondřejíček: Už bolo a možno ešte bude lepšie