Som negramotná?

Moja vyše deväťdesiatročná stará mama je negramotná, nevie písať, ani čítať. Vie sa ledva kostrbato podpísať. Moja mama, gymnaziálna profesorka na dôchodku, vie čítať aj písať a vie sa aj perfektne profesorsky podpísať, ale nevie vôbec pracovať s počítačom. Je počítačovo negramotná. Ja som gramotná aj slovne aj počítačovo, ale neviem sa už poriadne podpísať. Tak ako je to vlastne s tou gramotnosťou v našej rodine a vôbec?

8. septembra si svet už po 40. raz pripomína Medzinárodný deň gramotnosti, resp. Medzinárodný deň boja proti negramotnosti. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že zásluhou povinnej školskej dochádzky sa nás tento spravodlivý boj už dávno nedotýka a že takých, ako je moja stará mama, žije na Slovensku stále menej. Ale ako som už naznačila v úvode, gramotnosť sa nemusí chápať len ako schopnosť mechanicky čítať a písať, v krajnom prípade sa vedieť podpísať. O tom, čo je to funkčná, počítačová, technická či kultúrna gramotnosť, sa dajú napísať celé vedecké traktáty a aj sa píšu. A tiež sa píšu traktáty o tom, že obsah pojmu gramotnosť sa vyvíja v čase, takže z pohľadu nastupujúcich generácií budem možno čoskoro aj ja zúfalo negramotná.

Daňové priznanie a video
Pre naše skromné nevedecké potreby bude stačiť, ak si gramotnosť vymedzíme ako schopnosť prečítané pochopiť a – naopak – to, čo sme prečítali, pochopili, počuli či vymysleli, vedieť zase napísať. Ak by som to chcela celkom zjednodušiť, tak za gramotného človeka môžeme považovať takého, ktorý je schopný správne vyplniť formulár alebo podľa návodu naprogramovať na videorekordéri nahrávanie filmu. Neviem ako vy, ale ja sa pri vypĺňaní daňového priznania cítim mimoriadne negramotná a vo svojom okolí poznám niekoľko mimoriadne sčítaných a inteligentných ľudí, ktorí si nedokážu na videorekordéri nastaviť ani presný čas.

Negramotný s vysokým IQ
Vráťme sa však k základom gramotnosti, k tomu, čo sa deti učia v škole ako prvé, k písaniu. Syn mojej kamarátky má IQ 160. Chodí do školy pre mimoriadne talentované deti, nerobí domáce úlohy, ale vypracováva projekty na takmer vysokoškolskej úrovni, v šachu porazí aj dospelých šampiónov. A nevie písať. Teda, nevie písať perom. V prvej triede sa to síce so svojím vysokým IQ veľmi rýchlo naučil, ale skôr, ako si mohol svoje písmo poriadne vypísať, takmer ho znovu zabudol, pretože na písanie v tejto škole používajú najčastejšie počítače. Keď moja kamarátka zistila, že písmo jej syna je úplne katastrofálne, rozhodla sa pre ráznu nápravu. Núti syna každý deň prepisovať niekoľko strán z knižiek. Syn sa vzpiera, tvrdí, že písané písmo nepotrebuje, pretože všetky projekty aj tak odovzdáva napísané na počítači a zošity im v škole nikto nekontroluje. Kamarátka sa ho snaží presvedčiť, že písanie bude určite potrebovať na vysokej škole, aby si mohol robiť poznámky na prednáškach. Ale ani tým si nie je celkom istá, lebo nevie, či si dnes ešte niekto robí poznámky ručne a nie na notebooku či na nejakom mobilnom elektronickom diári, alebo si ich rovno nestiahne a nevytlačí z internetu.

Skončíme pri troch krížikoch?
Aj ja začínam mať problémy s písaním. Takmer všetko si dnes píšem do počítača alebo do mobilu, niekoľko rokov už nepoužívam ani tie malé žlté odkazovacie papieriky, ktorými som mala vždy oblepený celý monitor aj pracovný stôl. Ak som predsa len niekde nútená spraviť si poznámky rukou, musím písať tlačeným písmom, lebo písané už po sebe nedokážem prečítať. V podstate už neprečítam ani tie tlačené písmená. V banke aj v obchode pri platbe kartou sa mi už veľakrát stalo, že odo mňa chceli zopakovať podpis, lebo tá takmer rovná čiara, čo som im nakreslila, sa vôbec nepodobala na môj starý podpisový vzor. Ak rýchlo nezavedú elektronické podpisy alebo nejaké snímanie očného pozadia, jedného dňa sa už nepodpíšem ani tými povestnými troma krížikmi.

Rozmýšľam nad tým, či je písané písmo skutočne odsúdené na zánik. Možno sa na základných školách už čoskoro prestane vyučovať krasopis a úplne ho nahradí strojopis. Alebo typografia. Napokon, ovládanie počítača a nejaký ten textový editor sa už teraz vyučuje takmer všade.

Ak odložíme staromilskú nostalgiu za estetickou hodnotou písma a pozrieme sa na to čisto pragmaticky, je to skutočne tak, že písanie rukou pomaly stráca svoj praktický význam a opodstatnenie. Z nášho života tak postupne mizne ďalšia z vecí, ktoré boli pre každého človeka jedinečné a charakteristické, a nahrádza ich strojová uniformita a anonymita. Je to smutné, ale je to tak. Obávam sa, že ručne písané písmo bude čoskoro už len nepraktická záujmová umelecká činnosť.

Písané pre Nota Bene, upravené.

Ďalšie články zo štvrtka 7. septembra 2006
Juraj Malíček: Kantor-ideál
Miroslav Ulman: September v kinách: 24 filmov!
Rado Ondřejíček: Hudobné perly okamžite na stiahnutie