Peklo s ľudskou tvárou

21. august bol v našej rodine vždy veľmi zvláštny deň. V prvom rade preto, že otec mal v ten deň narodeniny. Na jeho Kristove roky prišlo nečakane veľa gratulantov. Deň predtým mama vyčistila chladničku, aby sa do nej zmestilo čo najviac fliaš, ale takú návštevu veru nečakala. Po polnoci volala otcova kamarátka z redakcie Pravdy, že prišli tanky. Otec sa zasmial a zložil. Až po treťom telefonáte sa prebral a utekal do svojej redakcie. Tridsiate tretie narodeniny oslávil v kruhu spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy a to tak, že tajne vynášal nejaké dôležité redakčné materiály a ukrýval ich v babkinej záhrade na Kolibe.

Prišla normalizácia, poučenie z krízového vývoja, vylúčenie zo strany, vyhodenie z roboty, vyhodenie z ďalšej a ďalšej roboty a potom už len ohýbanie chrbtice. A každoročné oslavy narodenín. Po meste a najmä po krčmách chodilo vtedy zvýšené množstvo tajných a policajtov, kontrolovali občianske preukazy a buzerovali ľudí. Preventívne, aby sa nič nezomlelo. A väčšina ľudí preto preventívne radšej ostala doma. Iba môj otec hrdinsky chodil po krčmách a s radosťou bez vyzvania ukazoval policajtom občiansky, že on má predsa narodeniny, on jediný má oficiálny dôvod slobodne chľastať.

21. august je zvláštny deň. Niektorí ľudia dnes už ani netušia, že je niečím pamätný. Niektorí to vedia celkom presne, ale nechcú, aby bol pamätný. Existuje niekoľko rôznych pohľadov a hodnotení na udalosti roku 1968 zaklincované príchodom vojsk Varšavskej zmluvy, ktoré sa tu dočasne na dvadsať rokov zastavili. Jeden pohľad, dalo by sa povedať že pravicový, hovorí o tom, že „Pražská jar“ bol len vnútorný boj medzi dvoma krídlami zločineckej organizácie – komunistickej strany a za ocenenie stoja iba antikomunistické vystúpenia širokej verejnosti. Iný pohľad tvrdí, že to bol pokus o demokratizáciu a že keby ju neboli prerušili tanky, tak by sa Československo vydalo už v roku 1968 tou istou cestou ako po roku 1989. Tento pohľad úplne ignoruje ekonomiku, zastávali a zastávajú ho tí, ktorí sú presvedčení, že štátne a kolektívne vlastníctvo mierne korigované trhovými princípmi je pre ľudstvo to najlepšie. Napokon, podľa prieskumov len 3 % populácie v roku 1989 chceli u nás kapitalizmus, ostatní verili, že budeme konečne budovať socializmus s ľudskou tvárou. No a potom je tu ešte úprimná interpretácia skutočných stalinistov, podľa ktorých to bol pokus o kontrarevolúciu skupiny zradcov vo vnútri strany, ktorí sa zmocnili vedenia a chceli nás zavliecť ku kapitalizmu. Stalinistický a pravicový pohľad sa vlastne v hodnotení roku 1968 dosť zhodujú.

Aj môj otec bol komunista. Zapálený ľavicový intelektuál, ktorý svojho bulharského svokra – súkromného maloroľníka – roky presviedčal o tom, že by mal vstúpiť do družstva. V šesťdesiatom ôsmom veril, že začneme budovať socializmus s ľudskou tvárou a aj keď ho potom jeho rodná strana odvrhla a dvadsať rokov pomaličky ubíjala, svoje ľavicové ideály nestratil. Bol presvedčený o tom, že myšlienka je správna, iba realizácia sa vymkla z rúk a chopili sa jej zlí ľudia.

Vždy, keď príde reč na to, či nebola Nežná revolúcia príliš nežná a či sme nemali komunistov povešať na kandelábre, vždy si spomeniem na otca a radikálnemu vešačovi na kandelábre položím otázku, ktorých komunistov konkrétne má na mysli. Či takých ako môj otec, čo úprimne verili myšlienke socializmu a dokázali pre ňu nadchnúť iných. Samozrejme, nikto mi do očí nepovie, že by chcel vešať môjho otca, veď on bol dobrý človek, nikomu neublížil, ba naopak, stal sa obeťou systému, ktorému veril. No nie sú zaslepení idealisti nadchýnajúci davy nebezpečnejší ako ľudia, čo tie ideály zneužijú? Nie sú intelektuáli, ktorí prinášajú veľké idey, nebezpečnejší ako tí, čo tie idey zrealizujú?