Harabín a občianske vlastenectvo

O paralelách medzi augustom ’68 a Harabínovou snahou zrušiť Špeciálny súd

Pár rokov po páde železnej opony sa v jednom ospalom rakúskom mestečku objavil gang juhoslovanských výpalníkov. Mysleli si, že budú mať ľahkú robotu. Mestečko bolo maličké a izolované. Na policajnej stanici sedel len starý strážmajster, ktorému chýbalo iba pár rokov do dôchodku a asistentom mu bol akýsi holobriadok. Hrubokrkí Jugoši teda začali navštevovať miestnych podnikateľov a vyhrážať sa im, že ak im nezačnú platiť za ochranu, ich obchody ľahnú popolom.  

Čo dotknutí Rakúšania urobili? Začali vari poslušne platiť výpalné? Zavolali snáď do Viedne, aby to prišiel vyriešiť komisár Rex? Ani jedno, ani druhé, vybavili si to s holohlavými sami. Postihnutí obchodníci išli za miestnymi autoritami – katolíckym kňazom, starostom, matrikárkou a strážmajstrom. Tí sa zase obrátili na svojich spoluobčanov. Jedného rána sa Jugoši zobudili a majiteľ penziónu, kde sa zabývali, im oznámil, že sa majú najneskôr do obeda vysťahovať.
Holohlavých to asi dosť rozrušilo, ale nemali čas venovať sa majiteľovi penziónu, pretože pred dverami domu to vrelo. Bola tam zhromaždená celá obec. Niektorí chlapi zvierali v rukách cepy a vidly. Priamo pred dverami stáli starosta, kňaz a matrikárka. Vedľa nich v nepriestrelnej veste a ozbrojení obaja policajti. Aj holobriadok, ktorému bola vesta priveľká, aj starý strážmajster s veľkým bruškom, ktorý sa do vesty ledva zmestil. Vyzerali komicky, ale podobne ako ostatní pôsobili odhodlane.
Všetci piati vstúpili do penziónu s tým, že sa chcú rozprávať s Jugošmi. Hoci hrubokrkí boli po zuby ozbrojení, situácia ich veľmi zneistila. Odpor celej obce, ktorá sa postavila proti nim ako jeden muž, nečakali. Miestni hodnostári im ukázali dav pod oknami, oznámili im, že bordel vo svojom mestečku tolerovať nebudú a zdvorilo ich požiadali, aby ho okamžite opustili. Ešte v ten deň sa po výpalníkoch zľahla zem. Všetko sa udialo rýchlo a bez toho, aby prípad vôbec musela riešiť rakúska justícia. Ľudia sa mohli vrátiť k svojim bežným činnostiam.

Príbeh mi rozprával istý rakúsky profesor právnej filozofie z Viedne, ktorý ani za boha nevedel pochopiť, prečo máme u nás taký problém s organizovaným zločinom.

Strih na Slovensko
Ak by sa niečo také stalo v niektorom slovenskom mestečku (a povedzme si otvorene, stávalo sa to a stále sa to deje), reakcia ľudí by bola úplne iná. Oslovení podnikatelia by poslušne platili a možno by si takúto ochranu aj pochvaľovali, ak by sa napríklad v ich krčme strhla bitka. Starosta by bol s hrubokrkými zadobre, tak ako len dvaja Slováci spolu zadobre dokážu byť. Matrikárka by sa pre istotu neplietla do ničoho, čo presahuje horizont svadieb, úmrtí a jej záhradky. Kňazovi by výpalníci dali peniaze na vymaľovanie fary, prípadne opravu kostola a v nedeľu by im neváhal dať sväté prijímanie.
No a chlapi z dediny? Tí by sa v krčme pri pive tak nanajvýš hádali, kto miestneho grázla dlhšie pozná a kto je s ním väčší kamarát. Ten by občas niekoho z nich zviezol do mesta alebo by chlapom zaplatil striptíz v dedinskej krčme...

Činy dedov a činy synov
Na Slovensku sme veľkými fanúšikmi hrubých čiar za minulosťou. Veď čo sme si, to sme si, hlavne, že sme všetci Slováci. Či už niekto bol komunista alebo gardista, nevadí! Dnes je z neho liberál a/alebo vrúcny kresťan. Napriek tomu je však nespochybniteľné, že činy dedov a otcov vytvárajú rámec pre činy detí.
Slováci žili dlho v neslobode. Pred marazmom reálneho socializmu mnohí emigrovali do ulity vlastnej rodiny, či mikrokozmu nejakého výsostne apolitického hobby. Sme národ ulitníkov. Pamätám si na jeden francúzsky film z obdobia 2. svetovej vojny, kde si miestny učiteľ myslel, že politika sa ho netýka a že sa pred ňou môže ukryť v mikrokozme svojho súkromia. Ale nepochodil. Pointa filmu bola v múdrom francúzskom prísloví, ktoré hovorí, že ak sa prestaneš zaujímať o politiku, je možné, že politika sa začne už čoskoro zaujímať o teba.

„Politika“ nie je tajomné slovo zo slovníka cudzích slov. Vyjadruje proste priestor, kde sa prejednávajú „veci verejné“. Teda záležitosti, ktoré sú na rozdiel od „vecí súkromných“ záležitosťami nás všetkých. Občianske vlastenectvo je vedomím spoluzodpovednosti za vlastnú polis. Znamená, že človek je ochotný angažovať sa aj za dobro svojho politického spoločenstva. Že je ochotný zaujímať sa aj o veci mimo jeho ulity. 

Príklad, ako sa Rakúšania zbavili skupiny kriminálnikov, a fakt, že my sa ich zbaviť nedokážeme, nie je náhodný. Vyplýva z činov a príkladov minulých generácií Rakúšanov i Slovákov. Málokto to vie, ale Rakúsko bolo krátko po vojne tiež rozdelené na sovietsku a západnú okupačnú zónu. Keď sa na začiatku 50. rokov pokúsili komunisti o puč v krajine, výprask im prišli dať oddiely sociálno-demokratických odborárov. V roku 1955 opustili ruské okupačné vojská Rakúsko a z nášho juhozápadného suseda sa stal neutrálny štát. Celé rakúske politické spektrum sa ako jeden muž postavilo proti prítomnosti cudzích vojsk na svojom území.
A teraz si to porovnajme s našou pasivitou v roku 1968. Zamyslime sa, prečo po maďarskej revolúcii z roku 1956 zaviedol János Kádár uvoľnený gulášový socializmus, kým po potlačení nenásilnej Pražskej jari spustili komunisti neľútostnú normalizáciu. Mocní si k svojim poddaným dovolia len to, čo im poddaní dovolia.

Neopakujme chyby našich rodičov
Dejiny neustále preverujú charakter národov. A podľa odpovedí jednotlivých ľudí na morálne výzvy doby im prisudzujú miesto v hierarchii národov. Pevne verím a môžem preto menovať veľa dôkazov, že jeden človek alebo malá skupina ľudí, aj keď sa javí na prvý pohľad ako bezmocná alebo bezvýznamná, môže meniť osudy národov, ba celého ľudstva, keď sa tak rozhodne.
„Tvoja vlasť potrebuje teba!“ Hovorí uncle Sam na náborových plagátoch americkej armády a ukazuje pritom na teba a na mňa. Hovorí pravdivo, lebo od toho, ako sa ja alebo ty k výzve doby postavíme, môže záležať osud veľkej skupiny ľudí po celé generácie.

Píšem to preto, lebo dnes má Slovensko ministra spravodlivosti, ktorý roky brzdil akékoľvek pozitívne zmeny v justícii. Jeho snaha zrušiť Špeciálny súd a Špeciálnu prokuratúru je odborne neodôvodnená, ním predkladané argumenty sú smiešne a ľahko vyvrátiteľné (prečítajte si výborný rozhovor s predsedom Špeciálneho súdu, Igorom Králikom). Najčastejšie sa hovorí o tom, že ŠS rieši päťstokorunové úplatky policajtov. Ale zo zákona musí tento súd riešiť všetku korupciu verejných činiteľov, bez ohľadu na sumu. Hlavnou úlohou je totiž pretrhať väzby medzi miestnymi sudcami a obvinenými.
Pre porovnanie, minulý týždeň polícia oznámila, že pozná mená páchateľov a objednávateľa brutálnej popravy 10-ročného chlapca a jeho matky z decembra 2004. Jeden z obvinených stál už trikrát pred okresným súdom, ale ten ho zakaždým pustil. Je ľahké novelizovať zákon a pozmeniť napríklad sadzbu dane. Právny systém je však ako japonská záhrada, ktorá sa musí roky pestovať a ošetrovať. Hľadanie a ničenie buriny je večným problémom. Nie je za takýchto okolností namieste, že máme Špeciálny súd, ktorý pracuje veľmi efektívne, jeho členovia sú starostlivo vybraní a preverení odborníci?
Špeciálny súd nefunguje ani dva roky, no už vyniesol verdikt v niektorých citlivých kauzách, napr. „kyselinári“. Odborníci sa zhodujú, že na objektívne zhodnotenie práce súdu by bolo treba, aby fungoval najmenej päť rokov, no už teraz je jasné, že nejde o sklamanie. V ďalších medializovaných kauzách (napr. prípad korupcie starostu Rače, Bielika) Špeciálny súd vytýčil pojednávanie.

No minister Harabín už svojím spochybňovaním

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [60]