Ako sa To ta Heľpa do Číny dostala

Pred troma rokmi som bol na výlete v Holandsku. Dobrí ľudia zo Žiliny ma ubytovali u seba najskôr v maličkom bytíku v Haagu a potom v Amsterdame na internáte pre zahraničných študentov. Z balkóna na najvyššom poschodí sme pozerali na vysunuté podvozky obrých Boeingov klesajúcich na letisko Schiphol. Prelietali 30 metrov nad nami, od rána až do tmy a robili strašný hluk. Dlhoroční internátnici hovorili, že je to už dobré, odkedy nelietajú Concordy, okná sa každých desať minút trasú, ale nepraskajú. Väčšina obyvateľov poschodia boli Európania, multikultúrny profil vylepšovali dve Číňanky. Mali zvonivé mená, ktoré si nikto nevedel zapamätať celé, takže sa s nimi nakoniec dohodli, že postačia prvé slabiky. Jednu volali Lin a druhú Su.

Obe boli z prominentných, rozumej dobre kádrovaných čínskych rodín, inak by sa na študijný pobyt do Európy asi len ťažko dostali. Čo im príroda uprela na výške, vynahradila hanblivosťou, ale inak s nimi bola celkom sranda. Varili čínske jedlá, tak ako mali naozaj vyzerať a dokázali sa celé hodiny smiať na tom, že pre nás to bolo brutálne štipľavé. Iné neresti nemali. Nepili, nefajčili, ani nehulili, a tak sa s nimi dalo už len spievať. Zbožňovali The Beatles. Priniesli si cédečká, všetci z kapely mali v bookletoch šikmé oči a spievali výhradne po čínsky, ale inak Beatles ako vyšití. Lin a Su sa náramne divili, že na Slovensku počúvame Beatles v origináli a nie v našom materinskom jazyku. Mohol som im na to povedať, že ich Beatles vyzerajú ako opití kamikadze na maturitnom večierku, ale kto už by si to chcel rozhádzať s budúcimi čínskymi diplomatkami.

„U nás to robíme presne naopak,“ začal som fabulovať, nech majú zásadný záchytný bod, keď budú doma o Slovensku rozprávať. „Nepreberáme melódie. My preberáme texty zahraničných hitov a tie si potom upravujeme na naše ľudové melódie. Je to taká naša národná špecialita.“

Moji rodáci prítomní v miestnosti na mňa upreli skúmavé pohľady, pretože do coffee shopu sme sa v ten večer ešte len chystali. Číňankám sa to však veľmi zapáčilo.

„Takže vy si spievate svoje vlastné pesničky, akurát že texty sú od Beatles?“ pýtali sa, aby boli isté, že túto krajovú špecialitu zo strednej Európy pochopili správne.

„Presne tak,“ odpovedal som hrdo a ony, pochopiteľne, trvali na tom, že chcú počuť ukážku, lebo toto im teda len tak ľahko v Pekingu neuveria.

Keby ste videli tie štyri zvedavé oči, tiež by ste ich nemohli sklamať. Pozrel som na slovenskú kamarátku, o ktorej bolo známe že vie spievať. Nenechala ma v tom, šli sme do jej izby po gitaru. „Budeš spievať Help!, na melódiu To ta Heľpa,“ vymyslel som jej na chodbe úlohu. Pri všetkej skromnosti, bol to spásonosný nápad. Na nič textovo podobnejšie medzi slovenskými ľudovkami a pesničkami The Beatles som odvtedy neprišiel, a teda že som si nad tým zapremýšľal. Zuzana použila všetok svoj talent, stačilo jej pár metrov chodby, aby zvládla nafrázovať zdanlivo nenafrázovateľné.

Zahrala a zaspievala plus-mínus text beatlesovky Help! na melódiu To ta Heľpa. Lin aj Su boli nadšené, ale páčilo sa to aj nám ostatným. V ten večer sme to na žiadosť celého kolektívu spievali ešte asi tridsaťkrát, Číňanky sa melódiu naučili naspamäť a nakoniec si to celé ešte nahrali na diktafón.

Keď som odlietal, vymenili sme si e-maily, len tak zdvorilostne, ale asi o rok som od Su dostal mail, že sa majú dobre, že sú zasa doma, že sa všetkým veľmi páči naša verzia Help! a najmä že ich kamaráti majú kapelu a nahrali tú melódiu, tentoraz pre zmenu s čínskym textom. Sľúbila, že pošle nahrávku, ale ako to pri podobnej mailovej komunikácii býva, už sa neozvala a ja som zabudol. Spomenul som si na to raz minulú zimu, keď som hľadal tému na úvodník, ale nakoniec som napísal niečo iné.

V nedeľu som pozeral správy. Tuším to bolo na Markíze. Keďže v Libanone už vojna nie je a v Iráne ešte nie je, ostal čas na príspevok o tom, že čínske hitparády valcuje pesnička, ktorej melódia je navlas totožná s melódiou To ta Heľpa. Je to vraj obrovský hit, predáva sa v státisícoch kusov. V správach ukázali kúsok z videoklipu, očividne streamovaný z internetu, prestrihaný s dvoma Detvancami pejúcimi originál a všetko sedelo. Slovo dostala odborníčka na čínske reálie, ale tiež netušila, ako sa melódia dostala od nás do repertoáru šikmookých vlasatých pop-rockerov.

Takže milí diváci, takto sa dostala. A kto neverí, nech tam beží.

Ďalšie články zo stredy 6. septembra 2006
Lukáš Krivošík: Učitelia a esesáci
Peter Pišťanek: Neistota a strach
Rasťo Salay: Štyridsiatnik Lužin, tínejdžerka Lolita