Odpáľ to na plné gule

Keď sa človek konečne naučí rozoznať podstatné od nepodstatného, maslo od margarínu, parmezán od eidamu a poriadny kus žrádla od kôpky pilín, začne inklinovať k samote. Prečo kŕmiť vyberanými lahôdkami barbarské hordy, ktoré raňajkujú v mekáči? Prečo platiť vlastným telom susedovi za požičanie plameňometu na poctivé ukončenie créme bruleé, keď ho nevďačníci zapijú čučom a vyvrhnú ešte v predsieni? Prečo tráviť dlhé hodiny poskakovaním okolo horúceho sporáka, keď ku králičiemu frikasé, glazovaným minipatizónikom aj k čokoládovému suflé prinesú najvernejší priatelia vždy len basu piva? Prečo sa deliť o to najlepšie s tými, ktorí poznajú naše meno len vtedy, keď držíme v rukách obrovskú tácku plnú žrádla? Prečo podstupovať príkoria, ktoré nám pripravia bezpochyby najbláznivejší kamaráti na svete, keď nás tak láka predstava zamknúť dvere, potichučky sa schovať do najzadnejšieho kúta a tlačiť najnovšiu špecialitu veľkou lyžicou priamo z pekáča?

Lebo raz bude nutné bývalého manžela presvedčiť, že stanovenie výživného nebol taký milý sudcovský vtip. Alebo policajtov, že 90 a 60 sú pretočené čísielka, ale žiaden rozdiel v rýchlosti. Lebo raz budeme sťahovať malé krídlo z jedenásteho poschodia. Lebo raz sa budeme chcieť dostať do toho snobského klubu. Lebo raz zistíme, že práve tie nenažrané pochybné indivíduá majú lepších automechanikov, lekárov aj obkladačov.

„Lebo raz“ nad nami visí ako prísľub očakávanej a vždy prekvapivej katastrofy, ale kúsok mozgu nám predsa ostane na vymýšľanie jedál, ktoré budú najväčšie a najchutnejšie, najjednoduchšie a najrýchlejšie, najvariabilnejšie a najľahšie.

Upečieme vzduch. Potrebujeme vzduch a pár drobností, do ktorých vzduch zabalíme:

hrnček s obsahom 2,5 dl
hrnček vody
pol hrnčeka masla (nemastite hrnček, je to asi 10 dkg)
štipku soli
hrnček hladkej múky
5 vajec

Ak chceme vzduch zabaliť mimoriadne chutne – hrnček nahrubo nastrúhaného syra výraznej chuti

Strachopudi už pustili do gatí – pochopili, že dnes odpaľujeme cesto. Kedysi som sa ho tiež bála. A teraz by som ho najradšej robila trikrát do týždňa. Niet na ňom čo pokaziť, len z neho trochu bolí ruka.

Pripravíme si všetky suroviny – vodu, maslo a soľ strčíme do hrnca, múku preosejeme, vajcia rozklepneme, každé do inej misky, budeme ich potrebovať po jednom. Nastrúhame syr. Namažeme dva plechy a zapneme rúru, aby sa vyhriala na príjemných 180 stupňov Celzia.

Hrniec s vodou, maslom a soľou postavíme na sporák a varíme do prudkého varu. Stíšime plameň, skôr než všetko vykypí, prudko vhodíme všetku múku a zúrivo miešame poriadnou varechou. Miešame stále nad miernym plameňom, kým nevymiešame husté cesto, ktoré sa odlepuje od hrnca a ťažko sa mieša. Mieša sa nad plameňom, aby sa odparovala tekutina a nepýtajte sa mňa, prečo sa tam dáva, keď sa má aj tak odpariť. Cesto preložíme do studenej nádoby a ťažko ďalej miešame, aby nám nestvrdlo na kameň a vychladlo. Keď ho vyhodnotíme ako dosť vychladené, aby nám z vajec neurobilo praženicu, čo trvá asi minútu a pol, postupne pridávame vajcia. Vajcia vzbudzujú ilúziu, že miešanie nebude až také ťažké, ale musíme miešať, kým to opäť ide ťažko, vtedy je vajce dôkladne zapracované v ceste a môžeme pridať ďalšie. Na záver do cesta primiešame nahrubo nastrúhaný syr. Ak chceme odpálené gule v sladkej verzii, syr nepridávame!

Cesto tvarujeme dvoma lyžicami na úhľadné kôpky a kladieme na plech vo väčších rozostupoch, aby sa do kôpok zmestilo dosť vzduchu bez ujmy na kráse. Cesto sa dá aj striekať do úhľadných útvarov, ale komu sa chce umývať cukrárske striekadlo, keď vidí päť misiek po vajciach?

Pečieme asi polhodinu, kým sú z úhľadných kôpok nafúknuté zlaté gule. Občasná kontrola pri otvorení dvierok rúry neuškodí, aspoň vypustí paru a vpustí ďalší vzduch na upečenie.

Vzdušné gule môžeme podávať prázdne alebo plnené slanou plnkou či nátierkou, ak sú upečené so syrom, a plnené slanou alebo sladkou plnkou, ak sú upečené neutrálne. Napríklad vidíme, že slané vzdušné gule možno plniť cesnakovou nátierkou a neutrálne gule čokoládovou penou.

Vzdušné gule môžeme so sebou kamkoľvek zobrať, vyzerá dosť dobre, keď do spoločnej veci prispejeme jedlom v objeme pol metra kubického. Ak sa nám podarí utajiť, že to jedlo má dokopy pol kila. Aj so vzduchom. Odporúčam mužom, aby nechali zvyčajné chválenkárstvo bokom, nikto im neuverí, že ich neznesiteľne bolí pravá ruka od miešania cesta.

Ďalšie články z piatka 25. augusta 2006
Eva Borušovičová: Koľko je na svete lásky 
Imrich Rešeta ml.: Keď žene dochádzajú slová
David Reten: Sedem chudobných dní II
Ján JoFIX Čičmanec: RPG ako bič, žiadna pozlátka