Koľko je na svete lásky

Kedysi som s ním chodila. Asi pred tisíc rokmi. Teraz sme kamaráti. On má kopec známych, ale je rád sám, lebo má pocit, že mu aj tak nikto celkom nerozumie, nevidí do jeho hlavy, myslí si, že jeho vnútorný svet je nesprostredkovateľný. Chcel by nájsť lásku, ale je to akosi ťažké, pretože lásky je málo, je plytká a prchavá. Aj tak sa každý okolo neho rozchádza a rozvádza.

V lete chodí na festivaly. So známymi, ale sám. Na zážitky iných ľudí nepotrebuje. Má dobrý sluch a slabosť na hudbu a kvalitný hluk. Aj headlinera Iggyho Popa celkom môže. Postavil sa teda s pivom na svoje obvyklé miestečko pri zvukároch a vychutnáva. A počúva. A díva sa veľké obrazovky po oboch stranách pódia, kde bežia zábery zdiveného Iggyho a okrem neho esemesky od ľudí, ktoré tam púšťa niektorý operátor v rámci služby „Pošli odkaz na obrazovku“. A číta. Nielen odkazy od mudrlanta zvukárom „Hodokvas, zvuk: 5-!“ alebo poéziu typu „Iggy Pop, hod na nas svojho potu krop!", ale hlavne zamilované esemesky: „Macik moj, strasne ta lubim, Ajka“, „Pozdravujem svojho nastavajuceho manzela Mareka Tulena, som velmi stastna, ze som ta stretla;-*****", „heli, si ta najuzasnejsia baba, aku som kedy spoznal, milujem ta" alebo „milacik, vsetko ti vecer vynahradim v stane 8***** 8) tvoj zuzulik."

A tak si tam ten môj kamarát stojí a zrazu pocíti prítomnosť lásky. Množstva lásky. V ušiach 120 decibelov pekelného rachotu a na tej obrazovke jedno vyznanie za druhým. Až sa mu z toho krúti hlava. Len stojí, citovo pohnutý tým poznaním a nemôže prehĺtať.

Zdvihne telefón a vytočí moje číslo. Chce mi povedať, že je to vlastne inak, že na to prišiel, že na svete je lásky dosť pre všetkých, že ju počuje a vidí.

Lenže ja nezdvíham. Nepočujem to zvonenie. Stojím práve so svojím priateľom v Benátkach na Námestí svätého Marka a dívam sa na ľudí okolo seba, na páry, ktoré sa objímajú, tancujú, fotografujú, bozkávajú sa. Dívam sa na ľudí, čo sa držia za ruky, na nevesty a ženíchov, na staré krásne ženy, na starých pánov v nažehlených bielych košeliach s pristrihnutými fúzami a hovorím si, tu je toľko lásky, tu je toľko radosti, že keby človek nepozeral CNN a chodil len na toho námestie, veril by tomu, že ľudia vedia byť aj šťastní, zamilovaní a napriek veku, chorobám a starostiam krásni.

S kamarátom si voláme až o pár dní. Už nie sme nepríčetní, zážitky už nie sú akútne, už sme si ich uložili do svojich mentálnych archívov, len si tak hovoríme, ako bolo. Pýtam sa, ako to na tom festivale dopadlo. Vraj tá naliehavosť lásky na druhý deň trochu opadla. Niektorí sa opili a stihli sa s frajerkami pohádať, niektorí netrafili do správnych stanov, potom ich ráno bolela hlava a boli na seba nevrlí, takže na ďalších koncertoch už prevažovali esemesky typu: „Macko, mam ta velmi rad ale uz tolko nefrfli lebo ti fujasnem" alebo „Zuza! Tak TOTO NE!!!" Prípadne dôkazy postopičnej veľkorysosti: „ten m0j xce vecer mak!ng l0ve ale ja s0m na sr0t tak sa pr0s!m n!ekt0ra zlutujte.“

Nejakí vedci vraj prišli na to, že ľudia sa musia učiť byť šťastní, musia si natrénovať nachádzanie drobných radostí, učiť sa všímať si maličkosti a tešiť sa z nich. Možno tak podobne to funguje aj s láskou. Niekedy nás môže prepadnúť, omráčiť, obrať o všetko, čím sme boli predtým, a potom sa zrazu stratiť ako lupič v tmavej uličke. Ale väčšinou ju možno treba najskôr uvidieť ako postavy a deje na obrazoch abstraktných maliarov, znovu si vytvoriť senzory pre jej vnímanie a prijať fakt, že tu je a že je možno vždy iná, niekedy celkom nenápadná, niekedy banálna a s pravopisnými chybami ako esemeska napísaná pod vplyvom alkoholu v hluku pod pódiom.

Ďalšie články z piatka 25. augusta 2006
Ester Ralbovská: Odpáľ to na plné gule
Imrich Rešeta ml.: Keď žene dochádzajú slová
David Reten: Sedem chudobných dní II
Ján JoFIX Čičmanec: RPG ako bič, žiadna pozlátka