Sloboda je otroctvo, vojna je mier a nevedomosť je sila

Rovnako ako pre románového Winstona Smitha, aj pre mňa je morou predstava, že by som sa dostala do bezprostredného kontaktu s potkanmi. Nechcem na to ani pomyslieť a chápem jeho zradu pri hrozbe, že mu obžerú tvár. Stav okolo kontajnerov na našej ulici mi však občas navráva, že potkany pobehujúce okolo mňa nemusia zastať len naveky odháňanou vidinou mojej mysle. A čo urobím potom? Prežijem, neprežijem to v psychickom zdraví? Mám aj iné strachy, nie jeden, hoci si ich nechcem pripustiť. V duchu ich odháňam v presvedčení, že ak na ne nepomyslím, do reality ku mne nepreniknú. A zrazu sa zjaví nejaká tá mora v plnej paráde a za denného svetla a neostáva iné, len sa s ňou vyrovnať.

Sloboda je otroctvo
Po prvom pobyte v preplnenej čakárni onkológie som vyšla na svetlo sveta hlboko otrasená. Chcelo sa mi plakať aj kričať súčasne. Šmariť ľuďom do tváre, akí sú hlúpi a nevďační, že si neuvedomujú, čo všetko majú oproti pacientom tam vnútri a že sa rozčuľujú nad a trasú za nepodstatnými somarinami ako nejaké presmradené deti. Priala som im, aby sa tam išli každý povinne aspoň na hodinu postaviť do kúta a ticho pozorovať ostatných a iste zmenia svoje priority, postoje a hlavne správanie k sebe navzájom. Uvidia, aké obmedzenia má človek s ozajstnými problémami, keď je postihnutý otroctvom choroby a skutočnej hrozby konca a potom sa spamätajú a polepšia.

Pekná hlúposť. Žiadny telenovelový 180-stupňový prerod človeka sa nekoná. Ďalším a ďalším pozorovaním som prišla na to, že pacienti sú stále takí istí ľudia, akí boli predtým. Choroba akurát niektoré ich povahové črty zvýrazní a iné utlmí. Dobrí sú ešte lepší, zlí ešte horší. Nijaké zásadné zmeny na podstate ľudskej nátury som neobjavila. Jedni znášajú chorobu pokojne a dôstojne, utrpenie nevystavujú na obdiv, iní nervózne pobehujú a dávajú najavo, že sú na tom najhoršie zo všetkých, ďalší hlasno stenajú od bolesti v snahe získať prednosť v poradí. Veková a sociálna štruktúra je rôznorodá, a na tieto prejavy nemá žiadny vplyv.

Platí však, že otroctvo rakoviny dáva slobodu prejavu ozajstného ja pacientov. Ak sa zo začiatku ochorenia snažia tváriť podľa teoretických predstáv a nefalšované ja držať na uzde, po čase nevydržia a ono prerazí na povrch úplne nahé, nie niekoľkonásobne starostlivo pozakrývané, ako kým boli ešte zdraví.

Vojna je mier
Neuveriteľné, tento Jonathan bol dokonalou, len mladšou a výrazne chudšou kópiou Robbieho Williamsa. Uvoľnený, s príjemným a prenikavým pohľadom, značkovo oblečený aj obutý. Namiesto obočia mal nad pravým okom piercing, napriek teplému počasiu na hlave bez vlasov natiahnutú štýlovú čiapku. Vonku za ním dievčatá musia blaznieť. Na obidvoch stranách krku mal akoby tetovanie namaľované zvislé čiary. Značka pre zameranie lúčov lineárneho urýchľovača. Prišiel v spoločnosti dvoch dievčat. Jedna Slovenka – asi priateľka, druhá – s jeho očami – zaiste sestra. Bavili sa medzi sebou hlučne, bezstarostne, slovensko-anglicky, akoby boli niekde v parku. Zo dva razy od nich poodišiel, oprel si hlavu o stenu a tuho stisol oči aj čeľuste. Pri návrate som ho začula si pospevovať „I JUST wanna die", zmodifikovaný úryvok všade znejúceho hitu. Vyšla lekárka, zvítala sa s ním ako stará známa a s účasťou mu pomaly, aby porozumel, oznámila, že tú injekciu mu pravdepodobne nebude môcť podať, musí to ešte overiť. Viditeľne zosmutnel, ale ostal pokojný. Slovenka niečo tlmene povedala Angličanke. Aj ona zmenila výraz tváre a krútiac hlavou niekoľkokrát ticho opakovala: „But he needs that!" Keď ho zavolali do ambulancie, sestra odhodlane vošla s ním rozhodnutá vybojovať mu úľavu. Dobre vie, čím všetkým doteraz prešiel, teraz aspoň tú injekciu.

Vojna nie je najväčším zlom. Vojna a boj je tu zmyslom života. Len počas a po kvalitne a statočne odbojovaných bitkách chorí nemusia ľutovať nedostatočnú snahu a aj pri porážke nastáva mier a vyrovnanosť. Bez vojny alebo pri jej odfláknutí bezzubý boj naďalej nechcene pokračuje.

Nevedomosť je sila
Najhorší pacienti sú vzdelaní a inteligentní ľudia. Sú presvedčení, že vďaka svojej múdrosti a schopnostiam prídu na účinnejší a bezbolestnejší spôsob vyliečenia sa. Hlavne bez odporúčaného radikálneho zásahu do ich organizmu. Reálnymi výsledkami podloženú štatistiku úspešnosti jednotlivých metód liečby síce vnímajú ako relevantný ukazovateľ, ale tá sa ich osobne teraz nemôže týkať. Začínajú na vlastnú päsť študovať a zhľadúvať informácie. V každej vete lekárov hľadajú skrytý dvojzmysel a v ňom to, čo má zostať pred nimi utajené. Neveria im zďaleka toľko ako jednoduchší, nevzdelanejší a dôverčivejší pacienti. A tak sa nadobudnuté vedomosti a vrodené danosti v tomto prípade môžu stať výraznou brzdou úspešného vyliečenia a zabijakom ich vlastného nositeľa.

Toto nemám z vlastnej hlavy. Vyjadrila sa tak onkologička, ktorá napriek odolnosti nadobudnutej bohatými skúsenosťami vníma pacientov (aj ľudí tento údel s nimi spoluznášajúcich) citlivo a s veľkým pochopením. Keď natrafí na špekulujúceho a vlastnou nepriestrelnou inteligenciou si istého pacienta, nenahnevá ju to, len zosmutnie. Chce mu pomôcť, a on sa bráni. Ale rozhodnutie pacienta je na prvom mieste a keď sa odporúčaným spôsobom liečiť nechce, nútiť ho nikto nebude.

Miestnosť číslo 101
Nosím (a iste nie sama) v hlave zopár orwellovských miestností 101. A v nich to, čo sa pre mňa zdá byť najhorším na svete. Okrem spomenutých potkanov strach o život a zdravie moje a mojich najbližších, strach z ešte väčšieho úpadku tohto sveta, strach zo strachu. Do podaktorých som už vstúpila, hádam ako-tak obstála, a v ďalších sa nepochybne za mnou takisto raz zabuchnú dvere. Bojím sa, že keď sa stanú skutočnosťou, zložím sa, zmením, zradím. Dopredu nikto nemôže vedieť, ako sa dnu zachová. Dopredu sa hrôza stojednotky predpokladať a pochopiť totiž nedá.

Ďalšie články zo štvrtka 18. mája 2006
Juraj Malíček: Mŕtvoly v skrini
Dušan Mikušovič: Telepatická paranoja alebo Myslíte na to, čo si myslia?
Rado Ondřejíček: Polovica Morcheeby, polovica Skye