Čukotka v podaní Martina Wágnera

S trochou odvahy je možné prirovnať jeho fotografie k tvorbe Sebastiana Salgada, možno Cartiera Bressona, alebo Patricka Warda. Smelo ho však môžeme zaradiť medzi jeho veľmi známych súčasníkov, českých fotografov (hoci vekom podstatne starších), ako je napríklad Jindřich Štreit alebo Antonín Kratochvíl. Mimochodom, s druhým menovaným mal v prvej polovici roka 2006 v Prahe spoločnú výstavu. O Černobyle. Reč je o Martinovi Wágnerovi.

Martin Wágner (*1980) vyštudoval fotografiu v Prahe. V priebehu posledných 9 rokov absolvoval asi 20 expedícií prevažne po krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Tri roky strávil na Kurilských ostrovoch s geológmi, mníchmi v pravoslávnom kláštore, pastiermi sobov a ekológmi. Svoj pobyt obohatil o putovanie po pláňach zimnej Sibíri. V januári roku 2006 po druhýkrát navštívil Černobyľskú oblasť. Dva roky pôsobil ako podpredseda Zväzu českých fotografov. S Jánom Frankom založil občianske združenie Nautilus Pompilius, ktorého cieľom je spolupráca na fotografických projektoch a ich realizácia.

Starosvetská tvorba
O Martinovej tvorbe by bolo najjednoduchšie povedať, že je „starosvetská“. Hra s kompozíciou a perspektívou. Poctivé fotografické remeslo, s cieľom vyťažiť zo situácie nielen informáciu, ale aj atmosféru miesta. Nezobraziť chudobu chudobného miesta, ale jeho krásu v inej polohe, na akú sme zvyknutí v našom „civilizovanom“ svete. Obrázky, ktoré rozprávajú. Tak ako rozprávali obrazové reportáže v 50. a 60. rokoch 20. storočia. Pocit z návratu k zlatým časom fotoreportáže umocňuje čiernobiele podanie väčšiny publikovaných fotografií. Stredobodom väčšiny obrázkov sú ľudia. Obyčajne pri práci. Alebo v obyčajnom živote, v obyčajných situáciách. Len výnimočne poňaté ako portrét, napriek tomu majú charakter portrétov. Dovoľujú vidieť tváre ľudí spolu s krajinou, ktorá je ich domovom. V sérii o Čukotke sa pred divákom postupne ako puzzle skladá obraz o ľuďoch a krajine. Zdanlivá statika fotografie sa rozbieha ako film. Vďaka autorovmu prístupu všetko ožíva. Pohľad na obrázky a fantázia navodzujú na tvári pocit chladného vzduchu, v ušiach šumenie mora a slanú chuť kvapiek morskej vody v ústach. Aj také sú Wágnerove fotografie.
Napriek tomu, že zdôrazňujem dej a ľudí, nemôžem napísať, že by sa prezentoval výhradne reportážnou fotografiou. To by som mu krivdil. Na výstave sa objavuje málo, ale predsa niekoľko výrazných krajinárskych motívov. Žiadne slnkom zaliate pláne. Optimisticko-odpočinková krajina vhodná na publikovanie v nástennom kalendáre. Krajina drsná. Trochu pochmúrna. Dramatická nie len potrhanými oblakmi na oblohe, ale aj dlhými záhadnými tieňmi. Napriek tomu krásna. Krásna svojou pravdivosťou, v ktorej sa nehrá na niečo, čím nie je. Takto ostáva zachytená na fotografiách Martina Wágnera.

Pôvab tvorby nespočíva v dokonalosti
Ťažko dnes niečo vytýkať Martinovým fotografiám. Všetky nesú stopu výrazného autorského rukopisu. Možno by im bolo možné vytknúť istú monotematickosť. Úzky záber v popisnosti. Absenciu hlbšej myšlienkovej kontinuity. Všetky tieto argumenty by boli naháňaním chimér tam, kde nie sú. Pôvab tvorby nespočíva v dokonalosti. Ale v ľudskosti. Tá Martinovým fotografiám nechýba. Preto nie je dôvod hľadať chyby. Skôr môžeme len dúfať, že neskĺzne do zabehnutých šablón a to, čo bolo nafotené v Rusku, bude rovnaké, ako to, čo bolo nafotené v Čechách alebo Írsku. Že sa z jeho obrázkov nevytratí duch miesta a ostane len pekná hra kompozície a perspektívy.

Nakoniec tri otázky pre organizátora výstavy a otca Everestfoto Gallery, Petra Mareka.

Nie je to trochu riskantný podnik otvoriť v Bratislave fotogalériu?
Neviem. Aby sme to zistili, treba to vyskúšať. My to dopĺňame aj inými činnosťami týkajúcimi sa priamo fotografie. Ale je to nápad, ktorý má skôr iracionálne jadro, takže by snáď mohol dopadnúť dobre.

Otvoril si galériu výstavou Martina Wágnera. Čo ďalšie pripravuješ a komu všetkému dáš šancu?
Nechcem to zakríknuť, lebo vždy si vydýchnem, až keď veci visia na stene a ľudia prídu na vernisáž. Ako povedal Martin Wágner počas inštalácie – výstava je práce, která není vidět. Kým má výstava finálnu podobu, pohltí kopu energie. Tento rok však už naberá ostrejšie črty. Nebudem radšej dopredu menovať. Uverím, keď zavesím. Informácie budú vždy na našej webstránke www.everestfoto.sk. Radi by sme robili každý mesiac novú výstavu.

Pripraví Everestfoto aj iné akcie ako výstavy?
Chceli by sme vytvoriť priestor na predaj fotografií. Na väčšine výstav sa podieľame aj výrobou fotografií, a tak je to pre nás popri inej robote celoročná hra. Ale možno usporiadať raz-dvakrát do roka niečo ako predajný salón, kde by mohlo viac autorov ponúknuť svoje veci. Aby bol priestor pre autorov, aj na konfrontovanie sa s trhom. Postupne by sme radi priviezli nejaké zberateľsky zaujímavé veci. Možno Ansel Adams v origináli pred Vianocami? Uvidíme. Veľa teraz načúvame reakciám na naše zámery a necháme si poradiť. Zatiaľ sa ľudia tešia a to je dobre.

Ďalšie články zo štvrtka 15. júna 2006
Rado Ondřejíček: Do faka aj s takou kampaňou!
Jana Kováčová: Vyplatí sa predvolebné lži posudzovať z hľadiska výsledku?
Imrich Rešeta ml.: Dobrý film a veľa podnetného 
Lukáš Rajtár: Kto sa hrá, nehnevá